Izbu teraz zalialo ranné svetlo a teplo. Vôňa čerstvo pokosenej trávy, sparno májového dňa ako predzvesť jarnej búrky, prierez tieňov na odvrátenej strane komody pod oknom, na stojane s obrazmi a stoličke zaťaženej kôpkou časopisov s expedíciami.
Z kuchyne počuť štrngot lyžičiek pri dotyku s hrnčekom, otváranie dózy s kávou, ranný rituál, pokoj s ním spojený je známkou toho, že o chvíľu bude všetko tak, ako byť má, výrazná a čistá vôňa práve zaliatej kávy sa bude rozpínať po celej izbe.
Primálo slov
Po tieto takmer letné dni, keď je počas dňa dostatok slnka, predsa len vyslovujem tiché želanie, aby tu z mája ostalo čo najviac a najdlhšie, aby nebolo potrebné ďalšie odlúčenie, ktoré sa blíži, byť pripravená vysloviť nutnú nepravdu o tom, ako to všetko statočne zvládam, že je teraz toľko činností, ktoré už môžem a na ktoré si po mesiacoch trúfam.
Vítaš ma úsmevom, žiariš, úplne šťastný. Spoločné raňajky, káva, vôňa rána, biely mak vo váze s úzkym hrdlom vyskytujúci sa po dlhé roky iba v mojich predstavách. Ten pes, čo uteká hore kopcom, mi pripomína tichého samotára alebo skôr Zlostnú labuť Jana Asselijna. Asi už viem, prečo sa stala symbolom nizozemskej nezávislosti.
Ruksak, opretý o stenu vedľa písacieho stola, je stále pripravený. Jeho objem je priveľká záťaž, ktorú ešte neunesiem, teraz je potrebné predovšetkým ustáť zmeny, ktoré prišli s týmto rokom, udržať sa na nohách, kráčať pomaly, teraz ma nedesí sústredenosť na každý nový krok, uniesť toto všetko, a neprestať vyvíjať silu ísť, kráčať ďalej, ľúbiť tento život, áno, ľúbiť.
Ľúbiť život, aj keď mu často nerozumiem, lebo život ukotvený v tomto drsnom svete je dosť tvrdý, niekedy neľútostný, ale vždy vie milo prekvapiť tým, čo v ňom nachádzam, keď sa z ničoho nič prestanem sústrediť na zlé správy, surovosť, prehry, pády, keď sa zrazu upínam na pozitívne myšlienky a výnimočne silnú energiu, ktorú v sebe nesú. Vtedy cítim, že aj ten chvíľkový plač posilňuje a uvoľňuje to napätie v duši. A s tým všetkým prichádza aj vnútorný súlad duše so sebou samým a okolitým svetom, progres prvých krokov, a s nimi čosi neopísateľné krásne. Také oslobodenie, lebo každý človek môže slobodný, na koľko sa cíti, to je ten vnútorný stav, dočasný, trvalý, záleží na nás.
Ustáť toto všetko
Ustáť toto všetko...
Ostať človekom v tomto svete, nestratiť svoju tvár, byť tu pre iných, ale naučiť sa povedať nie. Nebáť sa prudkých zmien, skôr ich prijímať ako výzvu.
Zmoknúť v búrke.
Urobiť niečo iba tak, bez zbytočného vysvetľovania.
Vedieť sa pozerať aj so zatvorenými očami, tvoriť, nachádzať zmysel, a neprestávať mať tento život rád, ľúbiť ho.
Urobiť, čo je potrebné, kresliť po chodníku, vtískať neznámym okolidúcim kriedu do ruky, vtiahnuť ich do života, prebudiť z apatie neutešujúceho stereotypu, bláznivo sa spolu zasmiať.
Ľúbiť svet a chvíľami ho čo najsilnejšie stískať.
