Po sprche si aj neskoro večer zalievaš kávu, ku ktorej vyfajčíš niekoľko cigariet po sebe, čo považuješ za najkrajší rituál dňa. Zapínaš svoj computer.
Virtuálny svet ťa upokojuje, ako-tak zapĺňa prázdnotu a vyhasnutý život.
To už sa prihlasuješ na facebook, pokec. Usmievaš sa aspoň do obrazovky nad vetami od priateľov.
Prebehneš statusy, zmapuješ, aké novinky pribudli, lajkuješ, pridávaš komentáre, šperkuješ svoj profil. Na četoch stráviš ešte niekoľko hodín, kým sa celkom neunavíš a nepadneš do postele ako zbitý pes. Ani po rokoch na tomto stave nič meníš.
Do tridsiatky ti chýba ešte nejaký ten rok, ale už si rezignovala mať s niekým blízky vzťah. Založiť si rodinu v tejto neľútostnej dobe? Porodiť dieťa do krutej reality a brutálneho sveta? Mať dieťa znamená luxus, tvrdíš.
Nevyšlo ti to už niekoľkokrát. Opakované klamstvá, nezhody, žiarlivosť, nevera.
„Už neverím na lásku, zriekam sa jej. Stačí mi vylepšený kamarát," prehlásila si, keď som sa ti naposledy pokúšala pomôcť.
„Zájdeme spolu do kina, na kávu, do McDonaldu, či strávime spoločný víkend, žiadne záväzky ani výčitky. Ostávame kamaráti, chápeš,“ hovoríš to takým spôsobom, akoby si ma chcela presvedčiť, že ti takýto život vyhovuje, dokonca si s ním spokojná, zmierená.
Pri každom pokuse, kedy ťa chcem priviesť k aktivite a prebrať k životu, vytiahnuť na prechádzku či výlet do prírody, povieš, že nemáš čas, alebo si príšerne unavená. Radšej doma sklopíš žalúzie a zaleješ si už ani neviem koľkú kávu v poradí. Niekedy sa obávam, že je to tvoj jediný prísun "tekutín" počas dňa.
Tvojim relaxom sú počítačové hry a filmy. Kedysi si uprednostňovala romantiku, dnes samé akčné trháky alebo horory. Nie je ťažké uhádnuť prečo.
Keď vidím tvoju beznádej, prežívanie zo dňa na deň, je mi do plaču.
Tak veľmi by som ti chcela pomôcť, ale už neviem ako...
foto: tu
