Čakám, či niečo nové nenapíše, alebo nezavíta do niektorej z diskusií pod článkami. V živote je dôležité, a možno sa to aj dá naučiť, vysporiadať sa so stratou, byť vďačným za to, že sme vôbec mali tú možnosť stretnúť a poznať láskavého dobrého človeka. Napriek skutočnosti, že život ide ďalej, a vy sa s tým, časom, naučíte žiť, hoci viete, že tu už nie je, z času na čas príde intenzívna chvíľa, kedy vás čosi prinúti úplne spomaliť. Napríklad: robíte nejakú činnosť, pracujete, alebo sa iba prechádzate, ale čosi vás natoľko paralyzuje, až si musíte sadnúť, potrebujete sa utiahnuť niekam do "závetria", doslovne schovať pred ostatnými, a v tichosti tomu človeku venujete vrelú spomienku.
Umývala som riad. Okná som mala otvorené dokorán, ako to mám teraz tak rada. Do kuchyne prenikali zvuky od neďalekého rodinného domu, vrava a smiech, nedeľa pohltená návštevami. Zastavila som vodu a hĺbavo ponorená do toho zdravého veselého ruchu, radostného stretnutia niekoľkých generácií som sa zahľadela na schyľujúce sa rodinné posedenie v záhrade. Akoby som bytostne prežívala radosť s cudzími ľuďmi na diaľku.
Koláče a privezené darčeky vyložené na stôl pod dreveným altánkom. Kytica kvetov. Prastarká hneď jedného z vnukov vyslala, aby z chyže; v ktorej manželia vítajú a usádzajú návštevy, kde býva vystavený porcelánový čajový servis, možno iné výstavné kúsky, na ktoré sa viažu dávne spomienky; priniesol tú masívnu vázu zo samého vrchu staručkého, ale určite zachovalého sekretára.
Okolo ovocných stromov sa naháňali tí najmenší, hlasný detský smiech, zvonivé detské hlasy, ich práve bezstarostná ľahkosť bytia znela ako živá hudba. Dospelí rôznych vekových kategórií - rodičia a starkí opakovane objímali hostiteľov, milovaných prastarkých...
Vtedy to prišlo, úplne intenzívna spomienka na Magdu Kotulovú. Na to, ako čarovne dokázala rozprávať o svojej rodine, vnúčatách a pravnúčatách. Silné rodinné väzby, lásku, nadšenie, ktoré do svojho rozprávania vždy vnášala, vynárali sa mi jeden po druhom, tie pútavé Magduškine príbehy, jej rozprávanie prostredníctvom článkov a diskusných príspevkov na blogu.
* * *
Ešte aj dnes ju vidím sedieť pri okne. Spoza záclony občas zachytí pohyb v ulici, zamyslená, pozoruje život vo svojej reálnej podobe.
Nie preto, aby po susedoch roznášala klebety, dôvody boli celkom prosté. Ako to už u starkých býva, pre rôzne bolesti a chorľavosť nemávala silu ísť na prechádzku, či dovolenku s deťmi a ich rodinami. Okrem snívania sa neraz práve okno stávalo obrazom do sveta a života. Dni si preto spestrovala čítaním, písaním, blogovaním. Rada prispievala do diskusií pod článkami iných blogerov.
Predstavujem si, že na stole v kuchyni býval vždy prestretý čistý obrus, možno nechýbal čajník a šálka s vlažným nedopitým čajom, možno pero pripravené pre ďalšiu krížovku a dobre ostrúhaná ceruzka, rozčítaná poézia alebo zo dve tri knihy obľúbených autorov.
Vidím ju, ako pookreje, keď sa poteší, usmieva sa, alebo spomína - na detstvo, mladosť, príhody a obdobie života prežité spolu so svojím manželom.
Nečakane ktosi zvoní pri dverách. Vnuk prišiel predstaviť svoju priateľku, mám pred sebou živý obraz, ako babička opatrne povzbudzuje hanblivé dievča, aby prišla ďalej. Mladým núka nanuky. Určite mávala pripravenú nejakú maškrtu pre neočakávanú návštevu.
* * *
Niekedy mi príde tak naozaj ľúto, že som jej nestihla povedať, že hoci sme sa nikdy nestretli, a poznali sme sa len cez rozpísané riadky článkov a príspevkov, veľmi veľa pre mňa znamenala a stále znamená, že som ju vnímala ako vlastnú babičku, ako blízku snivú dušu s bohatou predstavivosťou, láskavosťou a empatiou; čo sú možno silné slová, ale akoby mi nahradila vlastných príbuzných. A možno to aj sama cítila. Tým, aká bola, ako ma vždy potešila novým príbehom, myšlienkami, či reakciou v diskusnom vlákne, a viem, že nás je podstatne viac. Ale verím, že sama napokon cítila, že ju máme radi, či už nám bolo dopriate stretnutie osobné alebo cez príbehy, ktoré boli prežité, písané od srdca.
Ešte raz Vám za všetko ďakujem!
Nikdy na Vás nezabudnem, Magduška Kotulová...
