Možno si opäť niečo rozkážem. Nedopovedané znie na dlhú trať. Dotiahnuť hustý tieň, ako to očakávam v samej sebe. Privítam farby v rovniciach predstáv; len nech sa zobudím, keď to práve nie je ono, keď to nie je presne. Prestaneme sa vŕtať v počasí, keď sa viac nemáme, o čom rozprávať. A my sa rozprávať vieme, aspoň sme vedeli.
Nie je trápne, umlčať seba a všetko.
Niekto mlčať vie. Priďaleko a pridlho... Jeden z dôvodov, pre ktoré mi príde smiešne, ako iní hovoria bez prestávky, do zotmenia, bez námahy a potrebnej únavy, nepotopení vlastnými súvetiami; ty sa nadýchneš pred čiarkou; ja si počkám, prídem, zľahka za bodku. Mlčky zhasnem.
Doprajem si chápavý štetec, ktorý už nebudí úsmev a vrúcne teplo. Záložka v rozčítanej kapitole prežuje tvoje veľavravné zápory, keď bojuješ a tieniš najviac. Nenútime sa ponáhľať, iba medzi riadkami súrime iných, za nás, pre niečo isté a bezpečné. Za okná, cez škáry, keď utíchne protichodná skľúčenosť, nad ústupy, počas strán v týždni, až na svet. Skutočný či pomyselný. Na to sme nadaní. Všetci...
