Niečo podobné som zažila pred pár rokmi, keď som si s jednou rodinnou známou pozrela film a pred nanajvýš ohavnými zábermi som si zakrývala oči. Tiež som bola konfrontovaná so sarkazmom, že na tom nič drsné nevidí, veď je to len film.
S nejakou formou násilia sa už stretol, zrejme, každý. V rôznej podobe.
Násilie. Nenápadne nám býva predostreté cez rôzne dokumenty, reportáže a hlavne pravidelne cez televízne správy. Neviem, prečo sa vo mne znásobuje pocit, že kvantum násilia, ktoré je pomaly všade navôkol, mnohých začína otupovať, že ho začíname pokladať postupne za normálne, ako nič neobvyklé.
V paneláku muž mláti ženu každý večer, len čo sa vráti z roboty. Bez evidentnej príčiny chalan udrie neznáme dievča počas jazdy MHD. Skupina surovo napadne jednotlivca. Brutálny prepad starčeka alebo starenky vo vlastnom dome. Násilie na školách, ulici, pracoviskách, v domácnostiach.
Všímam si, ako sa toto postupné dávkovanie násilia vkradlo do nášho života a mnohí sa stávajú apatickými a už im neprebehnú zimomriavky po chrbáte od zdesenia, keď sa dozvedajú správy o "ďalšom" ("len" ďalšom) násilí doma alebo vo svete. Zvykáme si?
Spomínam si na prvé dni vypuknutia násilností na Ukrajine spred roka. Dnes, keď s niekým začnem analyzovať situáciu u našich susedov, mnohí sa, hoci nenápadne, v snahe okamžite zmeniť tému, začnú tváriť unavene až otrávene, akoby násilie prekročilo svoju neúnosnú hranicu - ľudia chcú ďalej žiť svoj vlastný príbeh, skončiť pracovný deň, ísť si v pohode nakúpiť, zdieľať klasický večer, baviť sa, nič "veľké" neriešiť.
