To, čo zasejeme do mysle a srdca dieťaťa jedného dňa ovplyvní mnoho ľudí.
Vraj dospelí sú modelom pre deti. Nie som mama, ale poznám tieto väzby, pretože mám synovca. A toho poznám od narodenia. Jedno je výchova hrou, iné toto smieš a tamto sa neopováž! Máme veľmi dobrý vzťah. Nesnažím sa byť autoritou, nemám to v povahe. Je vybudovaný na dôvere, kamarátstve, kraľuje v ňom jedna zásada: neklameme si, a čo je dôležité: ctíme tajomstvo toho druhého, nepustíme.
Čo je rodina? Projekt? Systém správania? Zákon? Akýsi model rodiny mama, otec, dieťa? Väzby medzi nimi? Je to pocit istoty a zázemia? Slivkové buchty? Dar?
Zážitky pocitu bezpečia, ktoré v detstve chýbali, v dospelosti možno iba ťazko nahradiť. Ale nie je nemožné sa o to, aspoň, pokúsiť.
Zvyšok obsiahlych riadkov je venovaný všetkým obetiam domáceho násilia...
Cesta z temnoty nemých obetí
Prihovorím sa Ti, ak smiem, a ak mi to dovolíš:
Možno si si kedysi dávno, v tej svojej maličkej hlávke, dal do súvisu veľa vecí, musel si, bol si donútený preskočiť detský svet, posadili Ťa do zlého vlaku. Natvrdo. Už nebolo cesty späť. Nechápal si, prečo si súčasťou čudného cirkusu nemilosrdných pravidiel. Nebola to hra, to si vedel od začiatku.
Jedného dňa si sa ale zaviazal, že tento svet, ľudí v ňom, polepšíš, že tomu trochu dopomôžeš, aj keby to bola len kvapka v mori.
V tme a zime padli sľuby, ktoré si vypočul iba vesmír. Že až vyrastieš, budeš dostatočne silný, aby si pomohol malým a slabým. Tebe vtedy nikto nepomohol. Viem.
Postavíš dom, v tom dome vybuduješ domov a vôbec všetko, steny v detskej izbe pomaľuješ rozprávkami, do priestoru vpustíš zdravé svetlo, slnko, mesiac, oblohu. Že vytvoríš deťom niečo vzácne, čo Tebe tak veľmi chýbalo. Viem, vlastné deti sa Ti podarí ochrániť od pekla, ktoré si zažíval na vlastnej koži, ušetríš ich, oslobodíš od krutej pravdy bezútešného detstva, všetkého, čoho sa dopustili veľkí na Tebe. Možno vymyslíš legendu o láskavých rodičoch, o prázdninách u starých rodičov na vidieku, o dovolenkách, výletoch, o smiechu v bábkovom divadle, bude to svet postavený na pilieroch fantázie, zrazu ožijú hlavné postavy, hrdinovia vedeckofantastických románov, sčasti detstvo, aké si odpozoroval od svojich rovesníkov, spolužiakov, všetko, o čo si bol ukrátený - Ty sám.
Možno takto zaplníš prázdnotu a natrvalo vymažeš hrôzu, ktorú pred okolitým svetom vieryhodne, celé roky, skrývaš. Prázdnotu, ktorú v Tebe detstvo zanechalo, Ťa ovláda, ale dobre ju maskuješ. Ako vždy. Už ako dieťa si sa o tom veľa naučil.
Kam si sa dostal? Stojíš, obzeráš sa niekam neurčito do strán, hmatáš do prázdnoty, ale nenachádzaš nič? Nič okrem prádnoty, ticha a tupej bolesti? Možno si vzal život do svojich rúk a zodpovedne sa vrhol do práce. Možno si dnes čestným policajtom, zabránil si zlým ľuďom v zlých činoch, alebo psychiatrom, a pohnútky zlých činov sa snažíš pochopiť, a následne vhodnou terapiou predchádzaš ďalším. Možno si nevyštudoval medicínu, ale skončil si v technických radoch, asi to bude všeobecné vzdelanie. Hoci si nadobudol nové rozmery, stále sa hľadáš, neprestaneš. Asi sa vydáš na potulky do vzdialených končín, a tam porozumieš sľubnému životu. Nebude to útek, čo hľadáš. Viem. Opatrne sa prejdeš po periférii myšlienok, vystopuješ túžbu a budeš ju žiť. Nikto o Tebe nenapíše, nevyhlási Ťa za svätého, nevyskytneš sa v zostrihanom dokumente, nebudeš súčasťou historických pamätí, za dramatickú rolu svojho života, pre ktorú si sa nerozhodol sám, nezískaš zlatú sošku. To netreba, iba mlčky vykročíš do noci a neznáma, ráno sa stratíš v dave.
Postavíš dom, vypestuješ, zušľachtíš záhradu, privodíš atmosféru rodinného krbu. Z úrody v záhrade navaríš džem, sirupy, v komore, na policiach rozložíš kuchynský papier, kde zoradíš kompóty, odvar z dubovej kôry, repík, med, do rohov rozvesíš stuhou obviazané sušené bylinky. Medzi majestátne stromy v záhrade dopasuješ sieťku na hojdanie, zdanlivo mŕtvy priestor ožije, priláka veveričky, spevavce, sovu, krtka. Možno opäť začneš rozprávať a pozdravíš cudzích ľudí v cudzom meste. Všetko bude inak. Vieš.
Keď Ťa ešte občas premkne des minulosti, a započuješ krik, facky, kopance, otvoríš okno dokorán, dokorán každý deň - do domu vpustíš čerstvý vzduch, nadýchneš sa, začneš pravidelne dýchať, zhlboka a poriadne. Všetko zlé zrazu zmizne, odíde, akoby sa už nikdy, skutočne nikdy, nič z toho, čo sa dialo počas nekonečných hodín strachu, nemalo vrátiť. Nikdy. Nikdy.
Svoje dieťa necháš vyrozprávať a so záujmom počúvaš, čo hovorí. Nevynucuješ si maximálnu sústredenosť ani bezvýhradnú poslušnosť. Vieš prekvapiť, urobiť zo seba klauna, pajáca, trolla. Si jeho prvým najdôležitejším vzorom. Prvý vzor formuje vlastnú osobnosť, ktorý dieťa potrebuje. A Ty to vieš. Pozoruješ osobitosť a jedinečnosť detského sveta a rád sa v ňom opakovane strácaš. Nikdy nevytiahneš remeň. Neponížiš. Neudrieš na psychiku. Nezamkneš v tmavej pivnici o vode a jedinej horalke. Ty nie. Neberieš mu hračky, to, čo vidíš, nie je systematický neporiadok, ale detská potreba vyhrať sa. To nie sú deky a plachty, prehodené cez stoličky, ale stan, kde prebiehajú priateľské rozhovory s indiánmi. Ty vieš, že vanička je loď. Že varechy? Kdeže, veslá. Ty to vieš. Ale no ták, lietajúci tanier je kormidlo, Ty vieš, že v kajute nesedí plyšový medveď, ale moreplavec, čo celé hodiny rozpráva o strete s pirátmi, o dobrodružstve z Tajomného ostrova, o Piatkovi a domorodcoch, v krabici nie sú panáčikovia, ale rytieri zo stredoveku, cínový vojačik, to nie je farbička, ale nos dreveného Pinokia a tie žlté nite sú zlaté vlasy deda Vševeda. Knihy na poličke sú kúzelné lexikóny a čaj v hrnčeku jazierko, z ktorého sa napojí braček Jelenček. A ten malý zelený hrášok je predsa Janko Hraško.
Všetko z Teba opadáva, samovoľne, nenápadne.
Si šťastný. Obúvaš sa do topánok dieťaťa, obliekaš si neviditeľný zázračný plášť, prenesieš sa do rozprávky na ebenovom koni, počas cesty ďakuješ sile, ktorú si v sebe našiel, ďakuješ odvahe, ktorou teraz prekročíš desivú temnotu, cítiš, ako sa rozplynie, zmizne. Odpustil si. Našiel si cestu z temného bludiska a po rokoch si sa rozplakal? Plač. Je to úľava. Umyla sa Ti tvár, je koniec. Už nepočuješ hrôzostrašný detský nárek, nedusíš sa uprostred noci, opustený a stratený, už nie si zajatcom bezmocnosti.
Už sa neotočíš. Ani raz.
