Keď sme sa však nedávno stretli v meste, takmer som ju nespoznala. Ústa sa usmievali, ale v očiach bol smútok a zvláštne ticho. Poprosila ma, či by sme nezašli na kávu.
Po chvíľke obyčajného rozhovoru, čo nové, ako sa mám, sa rozplakala. „Nevládzem...“ vzlykala pošepky, aby to nikto nepočul. V kaviarni neboli žiadni svedkovia. Toto nervové zrútenie považovala za totálne zlyhanie.
City sa v ich rodine veľmi neprejavovali. Veľmi dobre som to chápala. Vždy sa predsa držala. Kolegyniam bola často bútľavou vŕbou. Neodmietla pomôcť, pokiaľ vedela ako. A pritom, svojich starostí má tiež dosť. Aj zdravotných.
Nesnažila som sa zastaviť jej slzy. Nerozprávala som žiadne veselé historky ani vtipy. Iba som ju pohladila po ramene a povzbudila slovami, že to bude dobré, aby sa nebála. Za slzy sa nemusíš hanbiť, opakovala som.
Postupne sa jej začalo lepšie dýchať, bolo vidieť, ako povolila ťarcha a naberá druhý dych. Tíško poďakovala. Po chvíľke napokon prehovorila.
„Priznám sa ti, nevládzem.“
„Včera, priamo za pokladňou som sa... vyplakala.
Potrebovala som sa napiť vody. Od rána mi nebolo dobre. Ťažko sa mi dýchalo. Bolesť vyrážala až k ramenám. Nemohla som si ale dovoliť odbehnúť.
Z dlhého radu neubúdalo. Plné vozíky a nervózne vyčítavé oči zákazníkov ma ako okovy držali za pokladňou. Do toho reklamácia - nesedela cena akciového tovaru. Keď som zákazníčku poslala k informáciám, spustila krik. Ešte som sa držala. Som totiž zvyknutá. V práci som už zažila kadečo, rôzne povahy a scény.
Deň predtým som dostala vytýkací list od vedúcej. Lebo som neponúkla výhody členstva v našom obchodnom reťazci ani doplnkový tovar.
Rad sa mi zdal nekonečný. Nedokázala som sa sústrediť.
Zrazu mi to všetko prišlo tak veľmi ľúto, ten naštiepený vzťah, aký s deťmi po smrti manžela mám. V hlave mi bežal film, ako z práce bežím rovno k mame - treba ju obriadiť po každej stránke, robiť spoločnosť. Je to ťažké. Večer ma dusí prázdnota. Deti sa so mnou veľmi nerozprávajú, a ja im to ani nezazlievam, to je taká chorá doba, čas každého z nás je vzácny.“
* * *
Kedy ste sa naposledy spýtali svojej mamy, ako sa cíti?
Skúste si niekam výjsť. Navrhnite prechádzku, kávu, návštevu galérie, kino. Nájdite si čas. Uvidíte, že to pôjde. Spýtajte sa, či niečo nepotrebuje. Pomôžte s ťažkým nákupom, aj keď tvrdí, že netreba. Navarte spolu. Obdarujte ju kvietkom, objatím. Povedzte, čo pre vás znamená.
Skúste sa otočiť, a spomenúť si, koľko voľného času kedysi venovala práve vám.
...ďakujem za všetky mamičky z celého srdca!
Článok zverejnený so súhlasom dotyčnej ženy, mamy.
