Asi hodinu som rozmýšľala, či môžem prírodu nazvať vecou. Chcem tým povedať, že na rázovitý obraz našej prírody je právom pyšný každý, komu naša príroda učarovala. Vrátane ľudí, ktorí sa tu cítia doma, hoci naším územím iba prechádzali. Sú to naše hory, lesy, skanzeny - ich mlčanie, kolobeh života a pradávne odkazy. Že je to jedna z popredných vecí, ktorú sme dostali do úschovy. Za všetko živé, čo k sebe pripútaš, si zodpovedný, hovorí Exupéry. Ale človek mal odjakživa potrebu vlastniť.
Rozmýšľam, prečo sa hádžu polená pod nohy tým, ktorí ten kus zeme skutočne chránia, rozmýšľam, či všetko stojí iba na moci a peniazoch, a naopak, vďaka moci a peniazom, padá to podstatné. Je to všade rovnaké, hovoria mi. Občas sa hnevám sama na seba, že by som mala urobiť viac, že by sa dalo urobiť viac, lebo vyčistiť zanesený potok, odľahčiť ten kus pôdy v lese za mestom, je predsalen málo. Bolo by smutné, ak by sme prišli o všetko, čo nám doma ostalo. Bola by to nevyčísliteľná škoda. Asi najmä preto je dôležité nefackovať ľudí, ktorí tie riešenia nachádzajú, nie pre obdiv a uznanie, nie pre blaho vlastné, ale z úcty voči životu, tu na zemi.
