Veď, kto by sa už bezdôvodne usmieval? Obzvlášť v neľahkých časoch, keď je všade toľko nešťastných, chorých, bezmocných, keď je nedostatok financií na to, na hento a tamto, de facto, v časoch, keď nás situácia 21. storočia kráti o dobré správy. Fakt?
Stačí iný uhol pohľadu? Stačí sa nakopnúť, preladiť...?
...preonačic, ako by povedal ujo, dajme mu meno Milan. Každé ráno, miesto štamperlíka, behá popri rieke. Milan hutorí, že každý deň je dokonalý, to len máme tendenciu na šicko pindať, a pritom stačí tak málo, aby sa deň rozžiaril.
Musíme sa naučiť tešiť z drobností; znaš, dzifčatko; ináč sme v p... Opač mňa, ja sa teším v prvom rade z toho, že už neslopem, našiel som cestu k svojim deťom, dokážem sa povyprávať s bývalou, ako nikdy predtým. Šicko je otázkou priorít, hovorieva.
Som šťastný, že som nemusel čakať za odpustením na smrteľnej posteli. Zrobil som toľko blbostí. Bol som hovädo. Ujo Milan začal vyprávať vychodňarčinou, keď zbadal, ako sa pri počúvaní jeho nevšedných príbehov smejem, radujem. A napokon mi to všetko musel prekladať. Ujo Milan je trpezlivý.
Neviem, ako sa to stalo, lebo sa vlastne nič nestalo.
Viem, zväčša si urobíme poriadok v hlave, keď sa stane niečo desivé, nejaká katastrofa, živelná pohroma, u mňa to tak celkom nebolo. Iba som sa jedno ráno zobudila a uvedomila si, že som strašne bohatá, hoci:
Nemám dom so záhradou, psom, po dvore mi nebehajú nezbedné decká, ani nečľupkám nohami v bazéne pri skalke, ani sa nedlubkám v záhone, či neštiepim konáre v ovocnom sade. Neprehodím cez plot v záhrade pár slov so susedmi. Nehanbím sa priznať, že mám rada rozprávky, hoci som vyrástla. Nepojedla som múdrosť sveta, niekedy sa dokážem blázniť ako malé decko. Je to také obyčajné ľudské šťastie.
Ani neviem, z ktorej studne som načerpala silu, márne hľadám, tú koťuhu, príčinu.
Chcem sa poďakovať, ale neviem komu.
Sme bohatí, máme ruky, ktoré ďokážu pracovať, máme rozum, ktorý ak chceme, vieme použiť, máme srdce, ktoré nás dokáže viesť.
Si zdravá, máš rodinu, priateľov, ktorí by za teba dali ruku do ohňa. Máš hotový majetok, lebo sa dokážeš radovať z prostého bytia života. Neprestala si sa preháňať medzi kvapkami v daždi, s otvorenou pusou hľadíš na búrku, a potom čakáš na dúhu. Duša ti zaplesá, keď si pri tom, ako nejakí dobrovoľníci čistia koryto, potok, les. Keď človek odľahčí pôdu o odpad za človeka, ktorý ho pre sklerózu nezobral so sebou. Tešíš sa, keď niekto popolieva kvety, na ktoré ostatní zabudli.
A viete, ja vôbec nie som za, aby sme mysleli pozitívne, silene, proste, keď máme potrebu plakať, plačme. Keď chceme ostať chvíľu sami, neviňme za to celý svet.
Keď sa nám niekto páči, vyznajme lásku. Keď máme komu poďakovať, urobme to. Ak to niekto potrebuje, poklopme mu po pleci, urobme zo seba pajáca, pokiaľ ide o správnu vec, zobuďme oťapený kolektív. Majme sa radi. Neodvracajme sa životu chrbtom. Nezabúdajme na deti, ktorými sme kedysi boli, no pozerajme vpred. Nezabudnime sa hrať, žiť, ľúbiť. Iba toľko.
Majte sa fajne. :o)
