Po opici povie prepáč, miláčik . Bude ťa prosiť, kúpi ti ruže - bolo ich veľa? Počítaš, nepočítaš? Ký raz si mu ich chcela napchať do gágora? A koľko bolo falošných náplastí pre bezbranné malé duše, koľko hračiek, pasteliek a sladkostí? Dvíha sa ti žlč, napína ťa? Pretvárka, že má odpustené, iba navonok, iba akože, nech je pokoj.
Vždy si nájde zámienku
Neporiadok, ktorý neexistuje, výpoveď, za ktorú tvoja rodina musí pykať, ty si vinná za jeho vášeň pre pohárik. Ty za všetko môžeš, iba ty. (Koľkokrát ti to povedal?) Prečo si ten hrnček, varechu položila sem a nie tam?; to tvoja matka do teba hustí, si presne ako tvoja mater, aj deti si proti mne nahuckala! Ty špina. Ako dlho to ešte budeš trpieť, ako dlho to ešte zvládneš trpieť; ako dlho to budú musieť znášať tvoje deti? Koľkokrát povedal tvojim deťom, že sú ako ty a tá tvoja fajta? Už si sa prestala pýtať. Neplač.
Nadávky, hádky, iné ženy, mnoho žien, ponižovanie a ďalšie facky, zbitá žiadna sebaúcta. Ako dlho žiješ v ústraní, bez posedení s priateľkami, ako dlho si odopieraš drobné radosti, ako dlho sa ochudobňuješ o nutný oddych? A keď sa aj, po dlhom čase schuti zasmeješ, nevyčítaš si chvíľkový stav uvoľnenia? Otváraš pusu, nechápeš, že si ešte živá, nechápeš, že ťa po toľkých vyhrážkach nevyhodil z okna, z balkóna?
Dokedy ešte, čo všetko sa ešte musí, musí stať?
Kolegyne opíjaš rožkom, ďalšie nehody a podknutia, aké výhovorky si ponachádzala cestou do práce? Ako si vysvetlila tie modriny, úbytok vlasov, modriny pod slnečnými okuliarmi? Nič nevrav, netreba. Si prekvapená, že sa tvoje deti; napriek peklu, ktorým prechádzajú; dobre učia, slušné a skromné sú? Ukradnuté sny a spánok, zajtra musia do školy! Vieš, tiež sa naučili takto klamať, dostatočne zatĺkať, nepovedať, čo sa deje, neprezradiť, čo sa stalo. Koľkokrát sa cítili vinné, vinné za vaše hádky? Koľkokrát sa zriekli výletov, z obáv o tvoj život? Myslíš, že s dospievaním zabudnú?
Opak je pravdou, tá bolesť s nimi bude rásť...
Kedy príde želateľný zásah, zmena, náprava?
A vieš, vedomie, že im raz otec bude chýbať, je vždy menšie zlo ako stopy, jasné aj hlboko skryté dôkazy obludnej sily na bezbranných obetiach. Jedného dňa im zachýba, ale - milujúci, ochranca a učiteľ, morálny vzor do života, estét, majster, liečiteľ. Otec s veľkým O, ktorý si obsah otec náležitými skutkami zaslúži. Tvoje deti všetko pochopia, deti si nepotrebujú skladať ružové okuliare, nie sú hlúpe, nevšímavé, práve naopak. Nepokaz im radosť, neber im hravosť, nenúť ich neprirodzene dospieť, bez práva na zdravé detstvo.
Teraz je to v tvojich rukách. Konaj. Nie zajtra, nie potom. Hneď.
On, ten šarmantný, v kolektíve obľúbený, on, že je tyran a psychopat...!? !?
Sčítaný, ženám sa páči, neuveriteľný optimista. Filozof. Kto by len povedal, že vlastnej rodine robí peklo zo života? Jeho priatelia ťa pokladajú za chuderku, neschopáčku, čo nedokáže reprezentovať. Nechápavo krútia hlavami; čo si vymýšľaš, čo to trepeš, aké facky, aký psychický teror. On!? To ty si šialená, daj sa liečiť, chúďa. Poznáš? Ty len okolo hrncov, deciek, pozri, aké máš vlasy, nechty, postav sa pred zrkadlo, vidíš sa, ako vyzeráš? A ty, ty sa vôbec čuduješ, že má milenky? Je ti to povedomé, všakáno?
Dokedy budeš utekať k rodičom či slobodnej kamarátke? Nečakaj, kým ti vybije stavce, zničí ťa a bude z teba troska, nečakaj, kým ti vyrve chumáč vlasov! Je v tebe sila, bojovníčka si, Ty, Ty to naozaj dokážeš! Ja to viem. Ja ti to verím! Nenechaj sa opiť výparmi, novými novými klamstvami.
Odíď od neho, teraz hneď...
Si silná, preto od neho teraz odídeš... a vezmeš aj deti.
Ešte môžeš mať pekný a úctivý život, ešte ho môžu mať aj tvoje deti. Konaj, nečakaj.
Prvý krok je na Tebe...
Neklopme zrak, nezatvárajme dvere...
Zastavme týranie, ak ho počujeme, ak nám je na očiach, ak máme podozrenie. Nebuďme hluchí, slepí, nevšímaví. Pomôžme. Poraďme. Odprevaďme na políciu, odvezme k lekárovi, veďme na príslušné úrady, do centra pre týrané ženy, deti. Vyťukajme číslo, keď sa stávame svedkami.
Nie zajtra, nie (až) potom. Hneď.
Venované jej, im... a tak.
