Moje spolužiačky sa volali Lucia, Katarína, Zuzana. Prázdniny sme trávili na ihrisku, s loptou či bedmintovými raketami v ruke, u starých rodičov, v letnom tábore alebo v bunkri za preliezkami. Detské organizácie nás sprevádzali tajomnou krásou lesa, čistiniek, hôr, zároveň svojich neposedných zverencov viedli k úcte, pokore a ochrane prírody. Spoznávali sme stromy, ich plody, dôležitosť i nenahraditeľnosť lesa, úskalia horských cestičiek. Herbár, s radosťou a záujmom, postupne dopĺňal takmer každý školák.
Vieme, čo je denník.
Poznáme hru ako Kameň, papier, nožnice; Meno, mesto, zviera, vec; Nebo peklo. Cez prestávku medzi dejepisom a výtvarnou mi spolužiak vzal Jojo, ale podal Rubikovu kocku, nad ktorou som si lámala hlavu, ale dnes vám internet poskytne návod, a poskladáte ju dvadsiatimi ťahmi za pár minút. Dievčatá počas veľkej prestávky, na školskom dvore, skákali gumu alebo škôlku. Organizovali sme športové podujatia, karnevaly, alebo burzu vo veľkej telocvični. Učitelia sa nebáli žiakov. Zúčastňovali sme sa Hviezdoslavovho Kubína, matematickej olympiády a branných cvičení; kde sme, medzi iným, testovali plynové masky, ktoré mi dodnes naháňajú hrôzu. A potom nám pani učiteľka na hodine zemepisu vysvetľovala princípy demokracie, a mnohí ju nabádali, aby nám objasnila, čo sa zmení, a či vôbec musíme chodiť do školy, také to zahováranie, len nech sa tí nepripravení vyhnú sľubovanej písomke. A potom sa veľa vecí naozaj zmenilo.
Keď ešte mlieko chutilo mliekom sme minerálnu vodu kupovali v sklenených fľašiach. Na BEBE pudingu je dnes iný chlapček, lebo ten pôvodný už vyrástol, rovnako ako my. Nezabudnem, ako ma rodičia posielali po nové bombičky do fľaše na sódu.
Vychovávateľkám v škôlke sme, ako si ja spomínam, spravidla vykali, napriek tomu, že si získali naše kamarátstvo, stali sa pre nás veľkým vzorom. Odoberala som Včielku a Zorničku. Ferko mi občas požičal Kačera Donalda. Vieme o Zlatej bráne, detektívovi Karolovi a Cyrane z predmestia. A vieme, čo je mončiči, matrioška, pípajúce tamagoči.
Spoločnosť sa neoháňala pojmami ako tolerancia a diskriminácia.
Na Vianoce napadal sneh, počas Veľkej noci sa kupači a šibači potešili vlastnoručne zhotoveným krasliciam. Zbierali sme mince, známky, céčka, guličky, obaly zo žuvačiek zn. Pedro a samolepky šmolkov. Cez kľúčovú dierku sme žmúrili na neprístupné filmy typu Fantomas, ktoré boli označené hviezdičkou. Večerníček uvádzala príjemná hlásateľka.
Nemali sme mobily a internet.
Osobný kontakt bol nevyhnutný, život plynul pokojným a vľúdnym tempom. Viac sme sa stretávali, keď to nešlo, náhradou boli niekoľkostranové listy. Korešpondovať s deckami zo zahraničia bolo čosi nové a úžasné. Fantáziu a budúcnosť svetom čitateľa mi ako prvý priblížil Jules Verne. Technickú bystrosť cibril a rozvíjal ABC časopis. Rozhodne vieme, aká je Danka a Janka, máme radi Opice z našej police a čítali sme o Troch pátračoch. Každú nedeľu sme sa tešili na pásmo rozprávok a huncúta Kuka. Každú nedeľu vysielali čiernobiele filmy pre pamätníkov ako Kristián, Charlie Chaplin a sériu s komikom Vlastom Burianom alebo Jeanom Paulom Belmondom. Nechýbal ani Funes a mnohé westrenovky.
Pred dvadsiatimi rokmi deti netýrali zvieratá.
Z médií nás nedesili zlé až hororové správy.
Naše hudobné idoly sme vystrihovali z Brava, Kamaráta, Maxisuperu, nezriedka nimi oblepili stenu. Hudba nám vyhrávala z magnetofónu alebo walkmanu. Kto mal hifi vežu bol enormný frajer. Poznáme LP platne a vrčanie zo zúfalstva nad potrhanou páskou. Filmy sme nahrávali na VHS. Leví kráľ, Pocahontas a Bambi nesmeli v zbierke chýbať.
Ako teenegerka som sa nebála tmavej ulice, prítmia vo vchode, ani cudzích ľudí, ktorí niekedy zazvonili pri dverách. Podomový predajca neprišiel s podlým zámerom. Každý mal vlastnú tvár a svoje meno. Ľudí spájala súdržnosť a dôvera.
Ako dieťa som nevedela, ako vyzerá bezdomovec. Žobráka som videla iba v rozprávkach.
Deti rozumeli českému jazyku. Deti sa nevinne hrali, nežili tak priskoro svetom dospelých.
A možno predošlý svet odzrkadľuje svet navôkol, hoci sa ľudia stali ľahostajnými, žiaľ.
