Mamička ani nestihla otvoriť ústa, už nemala koho popýtať o pomoc. Všetci, ako také vrabce, ponaskakovali, aby obsadili voľné miesta. Viem, mala sa dohodnúť vopred, no zrejme sa spoliehala na garanciu nízkopodlažného autobusu, aby neobťažovala nikoho zo zastávky. Nato zo sedadiel vyskočili viacerí, a jeden z nás, taký pankáč, ktorého hudba razila spod obrovských slúchadiel, žene pomohol. Rád.
„Do kočíka sa nahýnať, obdivovať, to héj, ale pomôcť s nástupom...“ ujo za mnou fackoval arogantnú mládež, nezájdem do detailov, však poznáme.
Na zastávke boli prevažne študenti, možno sa chceli vyhnúť prvej skúsenosti s kočíkovým nástupom. Zrejme sa hanbili, lebo nevedeli, ako správne kočík uchytiť, veď v ňom búval krehký náklad, nie vrece zemiakov. Z osobných skúseností je jednoduchšie, keď mamička chytí kočík za rukoväť, nastupuje ako prvá, nie opačne.
Tiež si viete dosť živo predstaviť, aký horor zažívajú mamičky, keď sú nútené, spoliehať sa na pomoc dobrovoľníkov? Trúfneme si? Nie je to nič náročné, naozaj.
Názov článku je rovnomenný s nápisom na dverách jedného linkového autobusu...
