Spravila som výnimku.
Všade naokolo plno ľudí, všetky vekové skupiny, no áno, povedala som si, že otváracia ceremónia nedočkavo prešlapuje pred bránou školy.
Vidieť babičky s vnúčatami, rodičov s deťmi. Nakupovateľský ruch.
Malá prváčka ma osloví, keď sa zohýnam po peračník s hravým motívom.
- Pani predavačka, dobrý deň, máte lacné peračníky?
- Pozri, tuto sú peračníky pre princezné, ako si Ty.
Mmm, prštek si položí cez pusu a húta, ešte sa obzerám, kde má rodičov, či sa nestratila. Nevidím nikoho, komu by chýbala. Mmm, teta, a lacné nemáte? Huncútka sa hlasno zasmeje, vari už pozná hodnotu peňazí, si vravím, aká skromná rozumnica.
- Nie som predavačka, ale pozri, pozrieme sa, niečo vyberieme, dobre?
- A pohľadáme mamku, ocka. Určite ťa už hľadajú.
Štebot v detskom smiechu, nadšenie, život. Zrazu sa vytočí a šantivo skacká z nohy na nohu za prichádzajúcimi rodičmi, zrejme vysvetľuje, ako sme hľadali peračník. Malá parádnica zamáva, s rodičmi vymeníme pozdrav s úsmevom a každý sa venuje účelu, s akým sem prišiel. Veľmi som sa malej brčkani potešila.
