Načapaná pri výskume jeho profilu
Obzeral si ma typickým pohľadom šiesteho zmyslu, iste vidí viac než iný, akoby hovoril o tom, že si všeličo prečítal. Pohľad bol vyčítavý a zanovitý.
Že som bola červená ako paradajka, bolo síce nesmierne ponižujúce, ale hádam si nebudem nahovárať nezmysly, dostala si, o čo si si sama koledovala. Neodvážila som sa viac pozrieť tým smerom, kiežby urobil to isté. O úsmeve toho muža, ktorý neviem dokázať, som sa mala normálne presvedčiť. Na dychom zarosené okno nepribudli kresby prstom, nič, čo by sa podobalo na slová do tajničky, have a nice day hodné života ani odkaz s v i t á, aké sa presunom k nasledujúcej zastávke zlieva do tvaru slzy a po nej neostane viac ako stopa machule. Bol tam iba môj nos a jedno trucovité vrrr.
Prvá zastávka
Vo chvíli náhody sa to celé začalo a ubehlo niekoľko mesiacov, minuli sa roky. My sme na tú náhodu boli celkom pripravení. Stále si nikto nedovolil sadnúť na jeho miesto, voľné sedadlo vzbudzovalo absolútny rešpekt. Vedľa nás si podgurážení čičimonďáci vybavovali účty. Ani ním necuklo a ja som ich v duchu prosila o výstup, veď takto sa nedá mapovať terén a skutočné scény života.
Jedného dňa, o ktorom som vedela, že je posledným dňom našej spoločnej cesty, som vystúpila skôr a na okno, pri ktorom sedel, som nakreslila usmiate slnko. Ľudia nastupovali, vodič dával znamenie. Predstavovala som si nulovú reakciu a presnú mimiku tváre. Za tie roky spoločnej trasy som ich, jednoducho, musela poznať dokonale. Asi to tak malo byť, neprihovoriť sa jeden druhému, hoci sme sa na seba tešili každý deň. Autobus sa pohol. V tvári muža sa zrazu jeden úsmev zrkadlil. Slnku nakreslil chýbajúci nos, čo vyzerá ako bodka v listoch, aké v tichosti posiela každú noc nevedno kam.
Občas ešte počujem pieseň, ktorá ma zobudí skôr, než sa slnko stihne dotknúť oblohy.
zdroj foto: tu
