Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Chcela som napísať, koľko sa toho dá, za rok, stihnúť, lebo žiť treba naplno, že tento rok nie je len ďalším rokom, v ktorom som sa ešte viac (od seba) vzdialila, že zmeny, ktoré som plánovala sa neudiali, lebo bezo mňa sa ani nemôžu; začať treba od seba.
Tam som si ľahla v béžových nohaviciach, vlasy schúlené v tmavej kapucni; na prvý pohľad chlapčisko, ktoré má čosi za lubom. Nič mi nezabráni, prevaľovať sa na podnose septembra, ktoré si nedalo načas. Zem chladná, hrboľatá, navzdory teplým dňom. Vôňa húb, obeh ticha. Dážď uviazol v podnebí póz, tých mŕtvych nálad ľudí, ani prízemný mráz nepočkal na viazanie jesenných veršov.
Hovorím si, že ozajstné príbehy dňa, kráčajúce okolo mňa, čoby slepí pocestní s lampášom, nemôžu byť skutočné. Nepýtam sa na ich mená. Spočinú si pri koreňoch bútľavej vŕby, na ktorú sa lepí súcno života, asi preto si prameňom tichých slov nie som istá. Skôr si sú istí iní voči mne, kvôli čomu si istá byť dovolím. Predýchavam, sediac na opustenej stanici s rozbitými oknami, hrdzavými zárubňami, zárubňami bez dverí, v odtieňoch pavúčích hniezd, tam medzi ručne vypísané odchody vlakov, práve tu, na mieste zabudnutých prednostov stanice, sa mi prihovorí spustlý človek, ktorý sa tu vzal nevedno odkiaľ. Prišiel mi zvestovať, že práve toto je posledné, čo môžem zažiť. Nič také mi nepovie, ale ja to čítam medzi riadkami. Teraz mi nikto nehovorí, že mám čítať to, čo v nich povedané je, a nie, čo v nich povedané nie je.
Asi dobre poznám také ticho, ktoré sa dá neprekričať, keď chabé pokusy vzdorovať, napršia do dužín. Jedno mávnutie nič neznamená; opakujem si. Asi poznám taký rev, aby jedným mávnutím všetko stíchlo. Pekne nahlas som si vravela v chládku nedeľného rána.
