Čo si myslím, to si myslím. A čo si myslíte vy, to si tiež myslite. Každý jeden je originál... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Len tak som uvažoval, čo by som premietol na papier. Ďakujem za inšpiráciu ujovi Robovi, ktorý nám veľavravne porozprával o svojom určite nezabudnuteľnom detstve. Áno, každý má a mal detstvo podľa doby, v akej žije. Nedalo to ani mne a zaspomínal som si na to moje. Nie že by som mal 85 rokov a začal trénovať jemné skoky do vyrezávanej nádoby na večný odpočinok, ale predsa len, už to detstvo je akosi za mnou.
Jednou z najčastejších tém v týchto dňoch, ktoré rezonujú medzi ľuďmi je, že táto zima je (zatiaľ) bez snehu. Niektorí hovoria, že už by sneh mohol napadnúť, iní zase, že už by ani nemusel. Lenže príroda sama vie, čo a ako spraví. Aj keď je tu jedna vec, o ktorú by sa mala obávať. O nás ľudí. Pretože „vrtochy“ počasia nielen u nás, ale v celom svete, sú zapríčinené našou ľahkomyseľnosťou, nezáujmom, alibizmom a nevážením si všetkých, okolo nás.
Zas a znova ma naši páni poslanci dokázali pobaviť. Keby som ich nepoznal, povedal by som, že by sa viacerí uživili v nejakých zábavných reláciách alebo ako zabávači, ktorí by získali slávu, ktorú teraz nemajú. Mám rád humor, ale zase odtiaľ-potiaľ.
Nečakám, že tento článok bude mať veľký ohlas, pretože nebudem písať ani o Ficovi, ani o Kotlebovi, ani o momentálnej zlej situácii v našej krajine. Ale rozhodol som sa napísať práve o opačnej situácii, ktorá by v našich životoch mala byť na každodennom poriadku. A to o úžasnom človeku, ktorému patrí môj obdiv.
Zvyčajne nosím pri sebe nejaký papier, na ktorý by som vyjadril momentálne myšlienky, ktoré ma napadnú v danej chvíli. Lebo človek nie vždy myslí J. Tak to bolo aj dnes, keď som, v atmosfére ticha a samoty, sedel v jednej kaviarni, kde som uvažoval a premýšľal o rôznych veciach. O živote, o človeku. Jednoducho len tak. Myslím, že každý takú chvíľku občas potrebuje. Hlavne v tomto uponáhľanom svete, kde nie je čas posedieť, oddýchnuť si, porozprávať sa s rodinou, s priateľmi. Proste len tak „switch off“.
Znechutený. To je presne výraz, ktorý ma momentálne charakterizuje. Dosť, že žijeme v republike, kde poriadok nastoluje polícia ako pri verejných protestoch, v krajine, kde osobnosť človeka a ľudská dôstojnosť je na posledných miestach hodnotových rebríčkov. V štáte, kde nie je nič cudzie, kde sa kradne ako na bežiacom páse a bohatí sa vysmievajú chudobným, že ako sa oni majú dobre. Ale začať vytvárať nezmyselné zákony voči ľuďom, ktorí majú akú takú záľubu či vzťah k určitým veciam.
V posledných dňoch, presnejšie hneď po skončení 2. kola volieb na župana VÚC, každý deň, každú chvíľu, takmer v každom médiu je reč o Mariánovi Kotlebovi. Pustím správy – je tam Kotleba, zapnem internet – je tam Kotleba. Ako sa hovorí, bojím sa už aj dvere otvoriť. Áno, jeho víťazstvo je prekvapivé a šlo do sveta. U nás sa tiež vedú debaty o tom, že prečo, ako, kto je za neho, kto je proti nemu a podobne. Jediné čo však je isté, že voľby vyhral legitímne a demokratickým spôsobom.
Pokora. To je to slovo, čo ma viedlo a motivovalo napísať tento článok. A prečo nie? Možno si to väčšina neprečíta už len z toho slova pokora. Ale mne to nedalo a normálne ma to lákalo mojimi cestami a myšlienkami, ktoré si už viacerí z nás v tomto svete ani neuvedomujú. Nie je to článok ani o Ficovi, ani o politike, ale je to o nás všetkých, predovšetkým o ľuďoch, ktorí toho prežili oveľa viac ako my. A stále majú svoj život radi tak, ako plynie a aký je.
V máji tohto roku sa mohla verejnosť prvýkrát dozvedieť o (ne)zmyselnej budúcej novele zákona, ktorá hovorí o zakázaní vzájomnej pomoci pri stavbe alebo rekonštrukcii domu. Chce kamarát tehly, ktoré mi ostali? Má smolu. Brat mi pomôže postaviť základy, mám smolu ja. Lepšie povedané nemôže. Pretože v krajine, kde je minimálna mzda približne 338 eur a každé ušetrené euro znamená nadbytočný „luxus“ je to prísne zakázané. Alebo lepšie povedané na hlavu postavené.
Život plynie rýchlejšie ako by sme si predstavovali. Denne stretávame ľudí. Neznámych. Mlčiacich. V práci. V škole. Len tak v neznámom prostredí na ceste domov. Nevšímame si ich tváre, ich úsmevy, nálady, pohľady. Ale zrazu sa objaví niečo iné. Nové. Padne mi do očí jej úsmev. Jej oči, ktoré vyjadrujú „dajte mi všetci pokoj“, ale na druhej strane si prajú „dúfam, že si ma všimne“. A takých nás je viac.
Skončilo sa prvé kolo volieb do VÚC a o všetkom sa rozhodlo. Teda o všetkých poslancoch v jednotlivých samosprávach. Jedine o niektorých županoch sa bude rozhodovať v druhom kole. Či dopadli voľby dobre, či zle, je na mienke ľudí. S istotou však môžme povedať, že Slovensko ostane opäť červené. Veď sú ľudia, ktorí neustále zvdihnú obe ruky za Róberta F. A pritom ho nikto vlastne ani nevolí. Lenže približne 40% nie je nikto. A tu nastáva problém. Tieto „regionálne“ voľby nie sú o jednotlivých poslancoch, ale sú o stranách, resp. strane SMER. Či to bude opäť valcovať nie len v parlamente, ale i v samosprávach. A to sa aj stalo. Opäť budú možnosti a dôvody na korupciu, rodinkárstvo, preferovanie tej – ktorej obce či mesta, samozrejme, podľa toho aký „kabát“ má oblečený starosta či primátor. Lenže takto to ďalej nejde...
Konečne jedna z mála pozitívnych udalostí, ktoré sa objavili na obrazovke Televíznych novín. Z princípu ich nepozerám už dosť dlho, pretože každý deň sú tam negatívne veci, havárie, vraždy, nezmysly z USA, ktoré by sa ma mali akože „týkať“. Dennodenne to isté, len s inými ľuďmi. Pri striedaní programov mi však padli oči práve na príspevok v spomenutom spravodajstve. Že woow ... Niečo nové, pozitívne, z hľadiska budúcnosti reálne a hlavne užitočné pre ľudí. Najmä z okolia Popradu.
Ten čas ale letí. Strašne. Ako by to bolo včera, čo som Ťa videl a prehodili sme pár slov. Pár obyčajných slov, ktoré vždy boli niečím výnimočné. A ten tvoj úsmev, vďaka ktorému každý zabudol na problémy a tešil sa zo života. Ach, keby som vedel, že je to naposledy...
Skončila sa kvalifikácia na MS 2014 do Brazílie. Z veľkým neúspechom pre naše farby. Boli sme v skupine, ktorá bola „priechodná“. Aspoň to tak povedali zainteresovaní, ktorých sa pýtali, či už po vylosovnaí skupiny ešte pred začiatkom kvalifikácie alebo po určení konkrétnych zápasov. Nuž, ale realita bola iná.
