Som manžel, otec dvoch chalanov, amatérsky muzikant a SZČO. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Včera večer mi nedalo a tak som cez vysielanie hlavných správ, vyskúšal svojho 6 ročného syna Riška. “Vieš kto je Robert Fico ? “ Malý, ktorý práve vchádzal do obývačky, sa zastavil a v jeho hnedých očiach som pobadal údiv nad nezvyčajnou otázkou. “ Nie “ znela odpoved.
Tak a už je to tu. Dlho sa o nej rozprávalo, písalo. Klamal o nej jeden, alebo nevravel pravdu druhý. Existuje alebo neexistuje. Dnes už vieme, že existuje.
Už je to tak. Začala nám sezóna. Prázdniny sú v plnom prúde, a konečne prišlo aj teplo. Pokiaľ nie ste človek ktorý má veľkú, plnú peňaženku a môže si dovoliť postaviť doma klasický podúrovňový bazén, zostáva Vám iba uspokojiť sa s nadzemným. Veď tie sú také „lacné …“ A tak ako huby po daždi začali vyrastať na dvoroch okrúhle malé čudá, väčšinou modrej farby, rôznych veľkostí a tvarov s golierikmi aj bez nich, gumené – nafukovacie, alebo už drahšie laminátové.
Pekný, letný, slnečný deň. Sedím v aute bez klímy, parím sa a rozmýšľam o tieni. Zastavil som za jedným autíčkom na malej križovatke, bez semaforov. Kedže sme na vedľajšej ceste šofér predo mnou púšťa autá ktoré majú prednosť. Čo sa stalo čo nie ( niekedy sa to stáva aj tým lepším ) zastavil na časti prechodu pre chodcov.
Ako by sme definovali slovíčko POMOC. Čo vlastne to slovo znamená a čo vyjadruje ? Ak si nevieme pomôcť, sadneme k internetu a tam sa dočítame, že je to vlastne aktívna účasť. Pomoc je pomáhanie pri práci, sledovaní nejakého cieľa. Existuje pomoc v nebezpečenstve, pri ťažkostiach, v situáciách, kedy si nevieme dať rady. Pomoc pozostáva z rád inštrukcií, potrebných informácií alebo úkonov s priamym účinkom ( wikipédia ). Toto všetko je pravda. Krásne rozpísaná myšlienka. Úplne niečo iné je ale vyskúšať si pomoc v praxi.
Nechcem sa nikoho dotknúť, nerobím po vôli euroskeptikom ani nejdem proti proeurópanom. Jednoducho je to suché konštatovanie. Mám vážny dôvod si myslieť, že s nasledujúcimi voľbami do európskeho parlamentu sa dočkáme aj riadnej blamáže.Predpokladám, že nie som jediný, kto si to myslí. Tento fakt vyplýva z viacerých faktorov. Bežne reči s priatelmi a známymi mi dávajú za pravdu. Nik, alebo naozaj len sem tam sa nájde jedinec, ktorý si splní svoje volebné právo.Musím sa priznať, aj aj som v tomto smere trochu nerozhodný, ale pravdepodobne pôjdem. Z princípu.
S Karolínkou som sa prvý krát stretol, na oddelení hematológie a onkológie v DFNsP v Bratislave. Milé dievčatko, stále usmievavé a veselé nosilo v sebe strašiaka s názvom Leukémia. Práve som nastúpil na oddelenie, kde som striedal manželku, ktorá si na víkend šla oddýchnuť. Karolínka sa začala liečiť o pár mesiacov skôr ako náš Riško, takže na rozdiel od nás z nej bola už ostrieľaná veteránka. Momentálne tam bola so svojim otcom Jurajom, ktorý sa tiež vymenil s manželkou. Tento príbeh bude o nej.
Tak trošku s nostalgiou spomínam na staré, dobré, veľkonočné časy. Na sviatky, ktoré sa tradične spájajú s polievačkou a šibačkou. Na časy, keď sme ako chlapci asi týždeň dopredu plánovali trasu, ktorou pôjdeme polievať dievčatá a chystali si zbrojný arzenál v podobe striekačiek, stláčacích umelých fliaš s dierkou, hrnčekov, či vedier. V našej dedine sa šibať nechodilo. Tešili sa všetci. Chalani aj baby. Áno, aj dievčatá ( veď čo už mali robiť ) sa zmierili s tým, že raz do roka ich čaká "studená sprcha" v podobe polievačov. Aj napriek všetkým tým rečiam okolo, by sa každej asi dotklo, keby ich polievači obišli. Proste k veľkonočnému pondelku patrila voda a korbáč. Možno sa mýlim, možno nie, ale zdá sa mi, že niečo sa zmenilo.
V pondelok, keď sme prišli domov z Bratislavy, kam chodíme s Riškom každé dva týždne na pravidelnú kontrolu nás čakalo v poštovej schránke prekvapenie. Obálka v ktorej bola vložená karta s nakresleným motýľom. Milé a skutočne šokujúce prekvapenie sa ukázalo po otvorení. Priznám sa, riadne som sa zľakol a manželka tiež. Vyfrnkol z nej totiž motýľ s hlasným pleskotom krídel. Samozrejme nie ozajstný, ale umelý, avšak na nerozoznanie od ozajstného. Fungoval na princípe nakrútenej gumičky ktorá mu roztočila predné krídla a motýl naozaj letel aj keď iba moment. To nie je všetko, v karte boli vložené peniaze a dva dobíjacie kupóny pre mobilný telefón. A ešte dve slová. Pekný dníček. :)
Dá sa niečo také vôbec vysvetliť ? Vyskúšam. Neviem to síce posúdiť z hľadiska pacienta, ale veľmi dobre viem, ako chutí táto zákerná choroba z pohľadu rodiča chorého dieťaťa. Ako prvý pocit príde beznádej, ktorá Vás zastihne absolútne nepripraveného jej čeliť. Hneď za ňou nasleduje strach. A otázka. Čo ďalej ?Po všetkých týchto pocitoch, u mňa a mojej manželky nastala úľava. Irónia ? Nie. Ale po dvoch týždňoch v nemocnici, po mesiacoch horúčkach na ktoré nič neplatilo, po xxxtých každodenných odberoch krvi, po lumbálke a bezradnom krútení hlavou vyšetrujúcich lekárov, a tvrdení, že nevedia čo je vo veci ( ale možno tušili ), to bola úľava, keď primár na JIS-ke konečne prišiel s podozrením na onkologickú chorobu, pravdepodobne leukémiu.
Ešte sú len tri dni po prezidentských volbách, volebné miestnosti sa ešte len upratujú a už sa nad novozvoleným prezidentom zmráka. Úplne pateticky vyznelo virtuálne podanie ruky Roberta Fica víťazovi v polovici sčítavania hlasov. Určite by sme si tu nemali nahovárať, že to myslel vážne. To by musel byť úplne iný Róbert Fico ako ho poznáme. Bitku síce prehral, ale o hádzaní uteráka do ringu nemôže byť ani reči. Ako ho poznáme, otrasie sa veľmi rýchlo a poď ho na ďalšie ťaženie. Ma dosť pomocníkov a dosť silné páky na to, aby to budúcemu prezidentovi osladil. Nechcem byť zlým prorokom a bodaj by som sa mýlil, ale vyzerá to na novú studenú vojnu. Premiér a SMER vs. prezident.
Dnes ráno som pustil do obehu blog s názvom Strach v očiach Roberta Fica. Bohužial som si neuvedomíl, že platí volebné moratórium, a pravdepodobne poslednou vetou, som spomenul, že ho nebudem voliť. Tým som nepriamo avizoval, že uprednostňujem jeho oponenta. Po nejakých troch hodinách, bol môj článok adminom stiahnutý z obehu a presunutý na súkromný blog. Snažil som sa v ňom poukázať na neistotu premiéra a jeho strach z možného výsledku volieb. V kútiku duše som rátal so zázrakom a plánoval som, ako ho ho opäť privítam v premiérskom kresle, ktoré chcel z neznámych dôvodov opustiť. Na jeho smolu a na naše šťastie sa zázrak stal. Degradácia neprišla a Róbert Fico stále zostal najsilnejší muž na Slovensku. Teším sa spolu s ním, ako jeho správny odporca a vysielam do éteru otázku.. Ako ďalej pán premiér ???
Neodpustím, si tento posledný predvolebný blog. Je ráno, 29.3. 2014 - deň prezidentských volieb. Nemôžem prestať myslieť na muža, ktorého si pamätám ako sebavedomého, v debatách s odporcami až arogantného, aktuálneho premiéra, momentálne zahladeného na prezidentské kreslo, s množstvom prezýviek a často nazývaného aj malý Mečiar. Posledné dva týždne, po svojom Pyrrhovom víťazstve sme ho mohli často vidieť okrem billboardov v maďarskom jazyku a masových oslavách MDŽ, hlavne v televíznych debatách s protikandidátom. Jeho vystupovanie bolo zvyčajne rovnaké ako predtým, ostré, jedovaté, plné osočovania a okydávania protivníka bez štipky argumentov, ale pozorný divák si nemohol nevšimnúť jednu zmenu. Jeho oči už neboli oči sebavedomého politika. Boli to oči nervózneho človeka a bolo v nich ešte niečo iné... Bol v nich strach.
Dlho som rozmýšľal ako pomenovať tento článok, chcel som aby to bolo expresívne, výstižné a samozrejme nemalo to byť niečo obyčajné. A potom ma to napadlo. Déja vu. To je to správne slovo. Toto pomenovanie pochádza z francúžtiny a znamená " už videné ".V psychológii sa používa aj slovíčko paramnézia a označuje jav, kedy má človek pocit, že konkrétnu situáciu už zažil alebo videl. Nie, tento článok nemá byť a ani nebude o spomínanom jave, len som si spomenul, že niečo podobné, čo teraz prežívame v podobe prezidenstských volieb som už kedysi zažil.
