Life Begins At The End Of Your Comfort Zone. No shit, no roses... Zoznam autorových rubrík: Lucinov stĺpček, Thoughts cant help thinking., Hroznový cukor, Súkromné, Nezaradené
Ľahko satirická, ale pravdivá rozprava o skutočných vzťahoch, neskutočných predsudkoch a vopred, úkladne naplánovanej smrti maďarského Johna Lennona v západnej časti Vysokých Tatier.
Cesta vlakom býva ideálnou príležitosťou stretnúť nezvyčajných a zaujímavých ľudí v rôznych životných situáciách. Tento krát to bolo stretnutie s pánom Karolom, ktorý mi pripomenul našu milovanú nevidiacu Soničku z Keramiklubu v Dubnici, pri ktorej mi vždy rezonuje veta „...nevidiaci vidieť nemôže, slepý nechce...“
Akokoľvek sa snažíme utekať pred tradíciami a vierou, vždy sa, chtiac-nechtiac, musíme vyjadriť k tomu odkiaľ sme, kam kráčame, čo je dôležité a smerodajné v našom živote. Cez svetové náboženstvá ako kresťanstvo, islam či budhizmus sa ľudia utiekajú k takým fenoménom ako astrológia, horoskopy, či čítanie Paula Coelha alebo Dana Browna. Kam sme ochotní zájsť v hľadaní duchovna?
O tom, že pomáhať niekedy nemusíme len vedome. Dobrý pocit býva na účet podniku.
Daniel Tupý, Remiáš, cirkev, Mečiar, VPN, Bez Ladu a Skladu, Hedviga Malinová, Mišo Kaščák, Cervanová, darované emisie, Dzurinda, Živé Kvety, kauza „františkáni“, pezinská skládka, Pohoda, Eugen Korda, mafia, Lexa, hyenizmus médií, mŕtvy človek, Slota, cena za slobodu, demokracia a vôbec... poďme sa porozprávať.
Pred zhruba dvadsiatimi rokmi začal svoju históriu písať jeden z rockových gigantov Seattlu, mestečka v štáte Washington – známeho svojim večne zlým počasím, vysokým počtom samovrážd a legendárnou kávou Starbucks. Dnes sú z kapely Pearl Jam páni muzikanti. Každý však, pri ceste za slávou, prežije pár krušných chvíľ...
V rámci iniciatívy Big B/S sme sa rozhodli pomôcť deťom v rómskych komunitách – naučiť ich hospodáriť s peniazmi a aktívnejšie sa zapojiť do „normálneho“ života. A keďže máme teraz obmedzené zdroje a radi by sme zapojili čo najviac detí, rozhodol som sa osloviť dobrých ľudí prostredníctvom odkazu na facebooku. Vzišla z toho zaujímavá diskusia, ktorá má istú – miestami smutnú – výpovednú hodnotu.
Vždy som sa nadchýnal sýtosťou onej fialovej baretky, ktorú si zvykol zatláčať hlboko do čela. Bradu mu prekrývali ostrovy šede a sem tam aj zvyšky slepačej polievky z hliníkového kastrólika. Ten bolo vždy vidno v košíku nad zadným kolesom hrdzavej „Ukrajiny“ keď sa snažil s námahou pedálovať smerom k obecnému úradu.
Ako vysušiť mokré noty, o čom hovoria staničné hodiny v Drážďanoch a o sladkosti šľahačky.
Vo wikipédii, ktorú využíva veľká časť internetom živenej populácie ako žriedlo nepostrádateľných vedomostí sú peniaze označené ako tovar, ktorý slúži ako všeobecne akceptovaný výmenný prostriedok a platidlo. V dnešnej dobe, keď môžeme hovoriť o svete ako o globálnej dedine je samozrejmosťou ak prídete do Tesca a za € bankovku alebo € mincu dostanete chutnú maškrtu alebo vychladený nápoj. Čím vychladenejší a čím vychýrenejší, tým viac € mincí alebo € bankoviek musíte obetovať. Často si však ani neuvedomujeme čo to vlastne tie peniaze sú, z čoho sú vyrobené a prečo si ich tak ceníme. Čo o nich naozaj vieme?
O pol ôsmej sme mali vyraziť! Auto sa nehne z miesta, nervózne pridávam plyn a ženiem otáčky do červeného. Parkovisko je samý ľad a dezén zimných pneumatík takmer zodraný. Nikto okrem mňa v aute nemá vodičský. Lucia vybieha von tlačiť, z budovy beží Martin a oprie sa celou váhou o kapotu hučiaceho auta, bezvýsledne. V tom otvorí dvere Maťo a pribehne im na pomoc. Oprie sa kýptikmi o auto a zatlačí. Zľahka zošliapnem plynový pedál. Neuveriteľné, jeden jeho dotyk a sme na ceste. Veď nemá ruky a na jednej nohe protézu. Nie je čas na zbytočné úvahy, ponáhľame sa.
Po dnešku mám chuť začať bojovať proti verejnému prejavovaniu náboženskej orientácie a proti zatajeným mobilným číslam. Človek nemôže byť v psychickej pohode a nemôže si v kľude prečítať knihu v autobuse! Nebyť tej budhistky, mal by som dnes celkom pekný deň.
Pracovná cesta ma zaviala na (pre mňa) ďaleký východ, do Prešova. Mesto to je krásne, niet pochýb, len život večer je akýsi tichý, počuť iba prázdne trolejbusy, ako premávajú z jedného konca námestia na druhý. Naša skupina pozostáva z troch mojich kolegovcov, ktorých už ani nevnímam ako cudzích ľudí, ale ako takmer-súrodencov, aj keď máme veľa rozdielností, či už farbu pleti alebo orientáciu. Asi až tu som si uvedomil, že každý berie „inakosť“ trochu inak. A najzarážajúcejšie pre mňa bolo, že práve vlastní majú asi najmenej pochopenia.
Václavák a obchod plný kníh. Len sa obklopiť knihami, s kávou a sedieť a čítať chrobáčiky ako Burroughsov Tarzan, knižku, ktorú som prečítal skôr ako som ich poriadne vedel pochytať a rozlúštiť a dávať im v hlave priestor aby sa rozliezli do celého tela spolu s pressom a príjemnou češtinou, otvorenou, akousi čistejšou a úprimnejšou v hĺbke, tolerantnou, áno to je to slovko, ktoré ma napadá.
Prišiel na svet kopajúc a plačúc. Pred pár desiatkami rokov by nemal šancu prežiť. Napojený na hadičky a prístroje, ktoré dali jeho existencii šancu, nádej, ktorá sa nezahadzuje. Časom začal objavovať svet okolo seba. Svet zahaľujúci tajomstvá, ktoré mu iný pomohli objaviť, aj keď tajomstvá bývajú občas klamlivé.
Pri varení mám teraz o dosť sťaženú situáciu. Kúpila sa nová kuchyňa. Niežeby sa mi nepáčila, aspoň mi už nezostávajú úchytky v rukách a nemusím hľadať tú správnu polohu šuflíka, aby sa dal otvoriť. Dorazili ma však výdobytky modernej techniky, ktoré v nej občas nájdem. Vždy keď sa mi niečo také dostane do ruky tráfa ma šľak. Buď hračku nedokážem spustiť, alebo okupuje v rebríčku mojich životných priorít posledné miesta.
Cesta mi v poslednom období zaberá pätinu života. Stala sa potrebným zlom, pretože ma oberá o dosť času. Na druhej strane barikády je veľa situácií, ktoré sa dajú zažiť iba v stiesnenom priestore kupéčka, medzi skupinou cudzích ľudí, ktorí často nechtiac prejavia charakter... tu začína môj zážitok s dvomi dievčatkami a ich rodičmi...
Štúdium, ak nie rovno dokončenie vysokej školy sa stalo nevyhnutným kritériom a symbolom úspešného života. Bez ohľadu na zameranie školy, názor, či záujem o osobnostný rast. Preto tu máme obrovské množstvo humanisticky aj nehumanisticky, humánne aj nehumánne zameraných vysokoškolákov, ktorých je viac ako listov na jeseň a ktorí ani nevedia prečo, ako a kde študujú. Hlavne, že študujú a budú „študuvaní“, ako by vtipne povedala moja babička. Štúdium na Slovensku sa stáva pro–forma. Nikde som to nepočul. Vidím to.
Ako uštrikovat jednorožca z modrej vlny, kravičky a klinca s pomocou zelených ihlíc a Johna Locka...
Oranžové rukavice, šípky, spoločné chvíľky, pes, modrá obloha, obláčiky, pole plné zmrznutého snehu, keď tak tajomne vŕzga pod nohami a detský smiech, samopašný, krásny až sa mi cnie za detstvom pod hájmi. Málo času a tak veľa slov a aj keď nepodstatných predsa tak dôležitých pre toho malého anjelika s blond vláskami a naivnou povahou.
