Som človek s chuťou do života s fotoaparátom takmer prirasteným k ruke...milujúca Boha Zoznam autorových rubrík: Fotografie, Haluze, Príbehy zo života, Silné kafe, Súkromné, Nezaradené
Nie je to po prvý krát, čo sem súkam fotografie tých malých potvoriek, ktoré sú všade okolo nás. Aj rímska číslica IV tomu napovedá.... Tento krát to bude aj s pavúkmi. A nie hocijakými!
Možno to bolo pred mesiacom. Možno menej, či viac...už si nespomínam, napísala mi jedna spolublogerka, či nemám fotku odkvitnutej púpavy. Čo som mala, to som poslala. Nebolo to však ono. Oni (rozumej ich firma) potrebovali to semienko...ten padáčik. Môj sľub znel: Zajtra to budeš mať.
UPOZORNENIE: Táto básnička je iba slovná hračka a nie je založená na skutočných náladách autora...Naozaj!
Sme u babičky a varíme. Zrazu pribehne manžel s fotoaparátom a poskakuje s ním okolo pasírovacieho sitka na stene... Ako ho mám odfotiť?Takto! ... poviem, zvesím sitko, položím ho do okna a vytrhnem mu foťák z ruky...
Fotiť živé tvory je niekedy komplikované, nie a nie sa tváriť tak ako chcete vy. Keď vidia fotoaparát automaticky sa začnú pozerať inde. Ale výsledok býva často krát mimoriadne zábavný...
Minulý týždeň mi zazvonil telefón a pani na druhom konci mi oznámila, že som získala 1. miesto vo fotosúťaži „Leto“ , ktorú vyhlásil župan Bratislavského samosprávneho kraja.
Viete, moje dieťa má obrovské básnické črevo. Už od malička...Toto je takmer posledný výtvor....jediný, čo som si zapamätala, žiaľ.
Priznám sa, trochu so žiarlivosťou som pozerala na stránky blogu. Kolegovia fotografi pridávali jesnné foto-inšpirácie jednu za druhou. A ja stále nič! Nieže by som nebola inšpirovaná, len som tú krásu nemala kedy zachytiť...
S prichádzajúcou zimou, prichádza aj panika (alebo taká panička)... Čo všetko ešte urobiť, kým na ruky neprimrznú o náradie?Vraj sa schody zametajú vždy od hora. Aj my sme teda začali od hora...od strechy.Ja som však moc užitočná nebola...viete...príliš silná nová inšpirácia na fotenie....
Asi pred dvoma rokmi som súrne potrebovala nejaký digitál, ale nemala som naň. Tak som si požičala od kamaráta.
Zlé sa stane veľmi ľahko. Vyhnala som dcéru von na slniečko. Prešla len malá chvíľa a kamarátka na mňa hystericky kričí, že mám rýchlo bežať, lebo malú mi pohryzol pes. Odhadzujúc záhradné náčinie a hľadajúc kľúče od brány, snažila som sa zachovať chladnú hlavu. Moja malá dcérka stála s revom uprostred vyplašených tvárí. Všetko pofŕkané krvou...
Návšteva u babičky sa znova nezaobišla bez híkania nad jej kvetinovou záhradkou a bez fotoaparátu...
Keď sme okolo polnoci prišli domov a z auta vykladali náručia kvetov, cítila som sa na chvíľu ako súdružka učiteľka (súdružka preto, lebo pani učiteľky už nedostávajú toľko kvetov ako voľakedy súdružky). V kuchyni sme hrali hru z čoho všetkého môže byť váza. Vyhrávali zaváraninové poháre. Bola by nesmierna škoda ich nezvečniť (tie kvety) a ešte väčšia (ako pre koho :)) nepodeliť sa o ne s vami....
Tak som sa ja vydala. Znamená to pre mňa mnohé zmeny. Zmena, ktorá sa dotkne aj ľudí, čo radi zablúdili na moje články....pod S ma už nenájdete. Skúste hľadať pod V ako Viskupová...nie pod B ako Biskupová....môj manžel nie je biskup...vážne!! Čo je ešte inak?...
Otravný je ten náš peso! My sa tu znažíme pracovať a nám pchá do všetkého nos. Sadne si rovno do fúrikovej dráhy a tvári sa, akoby sa ho dianie okolo neho netýkalo. No, a na fúriku nemám zvonček...musím si drať hlasivky... A to trvá, kým mu to zapne, že sa má uhnúť. Dovtedy mám pocit, že sa mi ruky natiahnu až po zem! VEĎ POČAJ, TY PESO! POMSTA BUDE SLADKÁ....
Znova je tu september, pomaly sa psychicky aj fyzicky začíname pripravovať na chaos, ktorý nám tento mesiac spôsobí. Otvoria sa školské brány a vcucnú do seba obrovské množstvá detí. Nie všetky školské brány sa otvoria. Detí ubúda, mnohé zo škôl už nezačuje detský krik a dupot drobných nôh. V jednej takej som nedávno bola.
Nádhretné stvorenia poletujúce z kvietka na kvietok...občas máte šťastie a jemne sa vás dotknú...
stačí len vystrčiť nos z domu, zobrať fotoaparát a ... blog máte z polovice hotový (Som to ja ale lenivec! Nie, aby som niečo múdre napísala, takto si to zjednodušujem.)
Poviem Vám....klasika! Znova buchli dvere a dieťa ostalo podozrivo ticho zavreté v izbe.-Spíš?-Nie!-Tak čo teda?-Hádaj!-Našla si mačku?-Ako to vieš?!
