Som človek s chuťou do života s fotoaparátom takmer prirasteným k ruke...milujúca Boha Zoznam autorových rubrík: Fotografie, Haluze, Príbehy zo života, Silné kafe, Súkromné, Nezaradené
Dnešná doba sa vyznačuje okrem iného aj tým, že veľmi veľké množstvo ľudí má takzvané psychické problémy. Rôzne depresie, schizofrénie, fóbie, mánie, závislosti a dokonca úchylky. V niektorých smeroch to už ide tak ďaleko, že to, čo sa ešte pred pár desaťročiami považovalo za úchylku, je teraz už považované za normálne. Čo to spôsobuje? Odkiaľ to pramení? Prečo môže byť duša človeka takto narušená?
Nemám rada spory a hádky, ale keď sa do mňa dlhodobo a ešte k tomu nespravodlivo naváža. Vtedy svojmu odporcovi v duchu poviem: „Neťahaj Supermana za plášť!“ Keď ho to neprechádza, zahájim protiútok. Chce to však dobrú stratégiu. Netreba reagovať v hneve.
Máte radi ryby? Alebo ich radšej nejete, pretože majú veľa kostí? Ak patríte k tej druhej skupine ale zároveň aj k prvej, skúste lososa. Ten má kostí len zopár a keď sa správne vyfiletuje, je veľká pravdepodobnosť, že vo svojej porcii nenájdete ani jednu. A nevyhovárajte sa, že je príliš drahý. Možno v reštaurácii... Ak si ho spravíte doma, môže vás to vyjsť lacnejšie ako bravčové rezne. A o tom, že je to zdravšie, to snáď nemusím nikomu pripomínať. Kde zohnať lososa za prijateľnú cenu a ako ho pripraviť sa dočítate práve tu...
V sobotu sme boli s manželom na prechádzke. Prechádzali sme uličkami a v jednej som vo veľkej mláke - hneď vedľa kontajnera uvidela ležať plyšového medveďa. Keď som sa k nemu vracala druhý krát – s fotoaparátom v ruke – v mojej hlave sa už rodil príbeh.
Včera večer sa mi zdal svet prikrytý snehovou prikrývkou taký nádherný! Prečo? Lebo viem, že jar príde čoskoro. Nestarám sa, kedy. Aj tak to nedokáže nikto odhadnúť. Mám však istotu, že príde. Preto nemám depresiu z čerstvo napadaného snehu. Dokonca som sa rozhodla z neho radovať tak, ako keby to bol prvý sneh tejto zimy, tak ako malé dieťa. Existuje aj vyšší level boja proti depresii zo zimy – UROBIŤ SI VIANOCE V MARCI !
Môj brat bol maminkin maznáčik. Je mladší o 3 roky. Keď urobil niečo zlé, dostala som ja. Nikdy si nič nemusel zaslúžiť, všetko dostal za prázdne sľuby, že už bude dobrý. Neviem si spomenúť, či niekedy sľub dodržal. Ale to, čo chcel, dostal aj tak. (Kúzlo osobnosti?) Keďže nikdy nič nemusel, aj jeho známky tak vyzerali. Mama ho teda dala na tú najhoršiu učňovku v Nitre – učiť sa za automechanika.
Stala som sa ním nedávno, keď som čakala na svoj spoj MHD cetou od zubára.Ako si tak počítam pásiky tieňov na zastávke, pristúpila ku mne babička. Samozrejme, použila klasickú úvodnú otázku: Neviete koľko je hodín?
Nie sú to však moje spomienky. Sú niekoho iného, niekoho koho takmer nepoznám. Prichádzam na miesto, kde niekto zanechal svoju minulosť. Je to miesto, ktoré onedlho bude mojou budúcnosťou...
Neviem, ako je to u vás, ale u nás cestoviny milujeme. Keď sme boli decká jedli sme cestoviny so syrom a kečupom alebo s grankom. Teraz sme už z toho vyrástli a pripraviť na večeru niečo také primitívne ...to by som sa hanbila sama pred sebou. Tak čo dať na cestoviny, aby to nebola nuda? ...poďte sa pozrieť....
Na sklonku leta - teda v septembri - som mala v pláne pozbierať a zverejniť z môjho archívu všetky žlté kvety a takýmto spôsobom sa rozlúčiť s hrejivým letným slniečkom. Nestihla som to, a preto to robím teraz. Ale nie je to už rozlúčka so slnkom. Je to túžobné a zúfalé volanie, aby sa k nám vrátilo vo svojej hrejivej nálade....
„Počúvaj! A kedy si naposledy dávala pieskomilom žrať? Myslím, že to bol v utorok a teraz je už sobota!“ Buchli dvere na gánku a ozvala sa zlá správa: „Mami, Miša je asi mŕtva! Leží hore bruchom a nehýbe sa. A Mišo asi tiež.“
Nemôžem rozčúliť na moju dcéru, keď dovlečie domov nejaké zviera. Bola som taká istá. Raz som dovliekla domov (do paneláku) vlčiaka.Bol prvý týždeň prázdnin a moja dcéra ho so mnou trávila v práci. Väčšinou sa hrala vonku pred firmou. Zrazu doletela do vnútra, že potrebuje vodu, lebo našla strateného psíka. Vedela som, čo mi hrozí, preto moja prvá reakcia bola: „Nemysli si, že si ho zoberieš domov!“
Volala som políciu. -Niekto bol u mňa doma a vypustil psa.-Zmizlo vám niečo?-Myslím, že nie.-Čo dáme do zápisnice, že vám niekto pustil psa?-Hmm.Pokrčila som plecami. -A odtlačky prstov?-To sa nedá, pani. To nie je ako vo filmoch..
Nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi rastlinami sú jedinci, ktorí sa rozhodli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste robiť nesprávne veci. Vďaka tomu mohli vzniknúť takého fotky:
Mláky na poliach, ktoré sa vytvorili na jeseň sa teraz v zime premenili na celkom slušné ľadové plochy.Dovoľujem si tvrdiť, že skoro každá dedina má túto zimu takúto akrakciu.Preto, keď cestujeme niekam mimo mesta - hlavne cez víkend, môžeme vidieť korčuľujúce sa hlúčiky ľudí.My sme objavili obrovskú ľadovu plochu len a len pre nás :)
...že nemáte? Tak utekajte! ....do Národného žrebčína v Topoľčiankach...
Možno to bolo pred tromi rokmi, možno skôr. Vedľa oka sa mi objavila malá, žiarivo červená bodka – prasknutá cievka. Mám ju tam doteraz, lebo vraj na mne laser fungovať nebude...
Jemná mrazivá rosa padá na moju zaslzenú tvár.Oči neprítomne hladia do hmly.
Udalosť spred vyše týždňa priniesla smútok pre celé Slovensko. Ťažko sa nájde niekto, koho by aspoň na chvíľu nezasiahol, keď z každej strany mediálneho sveta počul o leteckom nešťastí našich vojakov rozoberanom do najmenších detailov.Niektorí však v tejto katastrofe našli na pár dní svoj hlavný zmysel života...volám ich odborníci na letecké katastrofy.
Niekto by mohol povedať, že mráz... on je len taký povrchný. Ale ja vám hovorím, že vôbec nie je povrchný...skúste čakať ráno, ešte za tmy na zastávke autobusu. Stačí len pár minút a budete vidieť, že zájde nielen za nechty ale ľubovolne pod povrch vašej kože. Ako dnes ráno...
