Hudba, Literatúra, film, šport...Obľúbení interpreti: F.M. Dostojevskij, G.G. Marquez, J.Heller, Bukowski, Lindgren, Murakami...Kusturica, Almodovar, Inarritu, Kubrick, Forman, Gatlif,Kieslowski - Hevad Kahn, Gus Hansen, Barry Greenstein, Daniel Negreanu, Chris Moneymaker,Kenny Tran, Phil Laak, Phil Helmuth, Bruno Fitoussi...Leningrad, The Doors, Pink Floyd, Led Zepellin + cigánčina rôzneho druhu...Johny Depp...FC Barcelona, Zenit Petrohrad, Torpedo Raskolnikovo, Dynamo Oblomovka...Anna Ivanovic, Janko Tipsarevic, Novak Djokovic, Ivan Ljubicic, Michail Juznyj, Dinara Safina...Messi, Cantona, Best, Maradonna, Stoichkov,Boban, Suker, Keržakov, Aršavin, Kuyt, Torres, Babel, Guľka, Yayla, Pukallus, Diaz, Špačinský, Raúl Irabarne...A mnoho iných.................................................... Zoznam autorových rubrík: Literárne experimenty, Srdjan a Sofia, Príbehy obyčajného (š)jalovstv, Fizolófia, Šport, EURO 2008, Súkromné, Nezaradené
Misku s vločkami si položil na brucho a pravou rukou prepínal programy na satelite. Chvíľu pozoroval zábery s Juhoslávie na BBC. To mu pripomenulo, že večer má priletieť Srdjan. „Samé hlúposti“, pomyslel si a vypol televízor. Zadíval sa na svoj dobre vypestovaný pupok a začal pochybovať nad výhodami ovsených vločiek s kakaom.
Miloš H. si s Dodom Z. veselo vykračovali po dlažobných kockách zaprášenej cesty, vedúcej do jedného mesta. Veľmi sa tešili, pretože mali dáke lóve a nudný nedeľný večer mohli zakončiť v jednej z rozkošných krčmičiek. Ulice boli prázdne, nikde nikoho. Dávali Poštu pre teba, asi. Zanietene diskutovali o futbale, či o iných životne dôležitých veciach. No pri pive sa filozofuje predsa len lepšie, ľahšie a odviazanejšie. Navyše pri pive, okrem iných výhod, človek nepociťuje smäd. Keď ho pije v dostatočnom množstve a dostatočne rýchlo, nestihne dokonca ani vyhladnúť. Svet je razom krajší a zaujímavejší. Niekedy dokonca veselší, inokedy sú veselí len konzumenti. No a niekedy nie je veselší ani svet ani konzumenti. Ale toto riziko sú pravidelní konzumenti piva a alkoholických nápojov, vždy s radosťou, oddanosťou a dobrotou, ochotní podstúpiť.
Srdjan sedel v lietadle a vzdušnou čiarou sa presúval zo Splitu do Hamburgu. Sedel a premýšľal. Nad tým čo ho asi v Hamburgu čaká a ako dlho bude nútený tam pobudnúť. Pred očami mal stále Anjin obraz a ich lúčenie v Splite na letisku. Jej slzami zarosené modré oči a nasilu vytvorený úsmev. Dojemné objatie a mentolový dych. Tlkot srdca nadopovaných nástenných hodín a jej pevné prsia pritisnuté o jeho hruď.
Muži stále sedeli za stolom a popíjali. Pridal sa k nim znovu dedo. Ale rakiju vynechávali. Pili len víno, pretože už boli v značne pokročilom stave spoločenskej únavy. „Kde sú tie deti?“ začínala sa strachovať Jelena, Srdjanova mama. „Veď ich poznáš, isto sa zarozprávali niekde na pláži.“ Upokojovala ju Mila Miletičová. „Nepošleme Juniora aby sa na nich radšej šiel pozrieť a priviedol ich domov?“„Nechaj to tak v meste je dnes pokoj, zdá sa.“„Áno, ale kde máš istotu, že sa zas dačo nezomelie?“„Istotu nemám, ale nemám ju ani v tom, že nám o chvíľu nepristane na dvore bomba. Je to predsa úplne jedno. Či sú tu, alebo o kilometer ďalej.“
Bol horúci a sparný letný deň. Takýchto dní sa počas leta v týchtokončinách premelie neúrekom. Slnko pražilo na kamenný dvor rodiny Miletičovcov a jeho lúče sa hosťom sediacim za provizórne vyhotoveným oslavným stolom, nevtieravo a nenápadne predierali pod kožu. Ťažký a horúci vzduch, pretínali občasné výstrely samopalov z okolitých dedín. Atmosféra poznačená občianskou vojnou sa vznášala nad Dubrovníkom ako kŕdeľ hladných, vyziabnutých supov netrpezlivo čakajúcich na svoju večeru.
Nerovný boj V tú noc pred najdôležitejším zápasom mojej trénerskej kariéry, som nemohol oka zažmúriť. Akokoľvek som sa snažil nemyslieť na to čo ma čaká, nedarilo sa mi to. V hlave sa mi preháňali desiatky možností pre vhodný a najmä účelný výber stratégie. Je to vlastne smiešne, pretože som dopredu vedel, že nech urobím čokoľvek, nech moje rozhodnutia budú akokoľvek premyslené a takticky vyspelé je moja šanca, vlastne šanca môjho týmu na úspech menšia ako nulová. Ale dobre to poznáte. Ten pocit zúfalstva, že aj keď s vecou nemôžete pohnúť ani doľava ani doprava, hore či dole, napriek tomu sa o to snažíte. Je to podobné, ako keď vás šmaria do prostred Atlantického oceána. Viete, že na breh nedoplávate, ale budete sa o to pokúšať a dúfať v zázrak alebo čosi podobné. Neutopíte sa bez boja. Asi takto som nad celou vecou premýšľal aj ja.
