pyta vela jest Zoznam autorových rubrík: BA, I heart NYC, Sloh z prázdnin, Súrodenci Hyčkovci, Súkromné, Nezaradené
Môj drahý otec správne pochopil, že k šťastiu mi momentálne chýba len kvalitný matrac a hrdinsky sa podujal byť sponzorom môjho Schoenheitsschlafu. Tato, si zlato a dík, ale teraz mi ide o iné. Ako sme tak spoločne brúzdali po obchodoch, boli sme všade bez výnimky automaticky považovaní za dvojicu. Takú tú – chlap si na staré kolená miesto športového auta zaobstaral mladú frajerku.
Pubertu som prežila ako obdobie temna, kedy ma najmenej chápali členovia rodiny. Miesto citlivého a tolerantného prístupu robili naopak všetko preto, aby moje utrpenie ešte umocnili. Zakazovali mi jedinú radosť – piatkovú „kultúru“ v U-clube, o ktorom sme všetci rodičom tvrdili, že je to „taká slušná reštaurácia pod hradom.“ Vrieskali na mňa, keď som cez vtedy jedinú prístupnú telefonickú linku hodinu riešila s kamarátkou závažné problémy typu „Keď mi už dva dni nezavolal, znamená to, že ma nechce?“ Vrieskali na mňa, že mám viac pomáhať v domácnosti. Vrieskali na mňa, že nemám byť pol hodinu v sprche, že si nemám púšťať nahlas hudbu, že mám postrážiť malých bratov a upratať si ten bordel v izbe (aj keď teraz už vďaka Jane Portášovej viem, že „poriadok je len pre blbcov, inteligent zvládne aj chaos“).
Už som nad reklamou viac-menej zlomila palicu. Bola som úprimne otrávená outdoorovými výtvormi, spotmi aj inzerciou. V aute ma prenasledovali otrasné preplácané bigboardy, ktorých myšlienka sa nedala odčítať ani keď ste stáli pol hodinu v „stau.“ Prestala som sledovať nové reklamy v TV. Nikde žiaden nápad. Jediné, čo ma za posledné mesiace nadchlo, bol Stefan Sagmeister, ktorý mi dal trochu nádeje, že sa to dá urobiť vtipne aj bez naleštených bezpohlavných vizuálov. Ale Stefan má svoj ateliér niekde v prdeli v New Yorku, a zákazky si už môže vyberať, takže nerátam s tým, že jeho veci uvidím okrem výstavy aj v kávovo-šampónovo-vložkovom real life.
Nový život, jak sa hovorí. Lenže ako na to? Jednoduchšie ako čakať, kým sa dostavia výsledky našich ambicióznych snažení je zveriť sa do rúk mágii. Alebo hviezdam. Alebo pánubohu. Alebo keď nie ste práve ten „veriaci“ typ, vytrhne vás z mizérie feng šuej.
Pre rozlietaného, zaneprázdneného, civilizačnými chorobami kváreného mestského človeka nie je nič upokojujúcejšie ako stráviť pár dní na malebnom slovenskom vidieku, takmer v lone prírody, dalo by sa povedať. V piatok večer po práci naložíte do auta zopár najlepších priateľov, ktorí vám pomôžu aj v tých najťažších životných obdobiach, a vyrazíte.
V mojom živote je nový fenomén: „môj manžel.“ Frázy typu „Mami, mohla by si mi dať k telefónu môjho manžela?“ alebo „Neviem, spýtam sa manžela, aké máme večer plány“ a podobne sa stali súčasťou môjho života. Tak, ako si človek zvykne na ostrú bolesť z odhaleného krčku zuba, zvykne si aj na vtieravého „môjho manžela,“ ktorý ma vždy znenazdania zasiahne ako blesk.
