Som doma v Bratislave, Ríme, aj Brne. Momentálne žijem v najjužnejšom zo spomenutých miest. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Som rodená paštikárka, teda, pardón, Bratislavčanka. Sediac s kamarátmi pod Akropolou v meste bohyne Atény, otvárajúc našu rannú paštéku sme zistili, že v tej chvíli je to pomenovanie na nás vlastne celkom trefné. Paštikári. Bratislavčania.
Minulý týždeň som sa na jednej akcii v meste zoznámila s milou slečnou, 11-ročným dievčatkom. Mala taký milý kukuč, veľké hnedé okále a krásny úsmev.
Hlásim sa po dlhom čase. No bolo toho v poslednom období ozaj dosť. Tento školský rok bol pre mňa prelomovým: stužková, prijímačky, maturita...A zrazu je to všetko za mnou a môj život naberá iný smer. Smer, ktorým som chcela aby sa uberal.
5.marca tomu bolo šesť rokov, čo zomrela moja babička. Týchto pár riadkov je spomienkou na ňu, na ženu, s ktorou som bola od detstva spätá, na ženu, ktorá mi toho v živote dala nesmierne veľa.
Úprimne, nemám rada cestu autobusom v Bratislave. Presnejšie, nemám rada cestu preplneným autobusom v Bratislave. Ľudia sa tlačia, sú znudení, nevedia sa posunúť viac do stredu vozidla, kde je kopec miesta a tak sa chudáci pri dverách môžu ísť popučiť...Keď sa k tomu všetkému pridá znudený vodič, ktorý neberie svojou jazdou ohľad na cestujúcih...No amen tma! Dnešná moja cesta však bola iná. Prečo?...
Mám svojho osobného „blázna“. Stretávam ho v okolí Zochovej, Kapucínskej (tade vedie moja cesta do školy a teda tade prechádzam každý deň). Keď ma prvýkrát zastavil, myslela som, že sa chce spýtať na cestu, alebo čosi podobné.
Dnes v autobuse sa jeden dedko sťažoval: „ Strašne sú tí mladí drzí, strašne. Za to ten Rusko môže, ponakupoval tie sprosté americké filmy, postavil to tam v Záhorskej a pokazil mládež na desať, dvadsať rokov!“
Sestra bola prednedávnom u kamarátky písať nejakú prácu do školy a keď odchádzala, zabudla si u nej mobil. Keď to kamoška zistila, zobrala ten svoj a napísala segre správu:
Po vyše mesiaci strávenom v Taliansku som začiatkom septembra priletela na bratislavské letisko, kde ma už čakali moji najmilší. Srdečné zvítanie, bozky, objatia. Tohto momentu som sa nevedela dočkať. Nasadli sme do auta a ja som rozprávala a rozprávala a oni len počúvali. No po minúte cesty som zmeravela. Ako sme opúštali letisko, pohľad mi padol na bilboard, na vôbec prvý bilboard, na ktorom som si po mesiaci mohla prečítať niečo po slovensky...
Padám a nemám padák. Padám do tej tmavej, snáď nikdy nekončiacej pripasti. Padám hlbšie a hlbšie, padám sama.
Vo svojom živote som sa pozerala do veľa očí... Krásnych, menej pekných, modrých, škulavých, uhrančivých, uplakaných... No existuje človek, ktorého oči so mnou pohli tak, ako žiadne iné nepohli a ani nepohnú...
V ten deň sme v škole dostali za úlohu napísať úvahu na tému SLOVÁ. Celou cestou domov som premýšlala ako začať, ktorú myšlienku v práci rozviť, no tie moje mi v tej chvíli len bezcielne vírili hlavou. V tom slovnom ošiali som takmer zabudla, že sa mám stretnúť so sestrou. Odkedy sa odsťahovala, vidíme sa veľmi málo a mňa to mrzí. Schytila som teda kľúče, tašku a vyšla som z domu na ulicu. Mala som dosť času a tak som šla pešo. Vrátila som sa v hlave k starej téme a začala som premýšlať nad slovami .
Ani presne neviem ako som sa ocitla v tom vlaku. Pravdupovediac, netuším to vôbec…Sediac v kupé rozhliadam sa okolo seba. Som tu sama. Ticho narúša len tlkot môjho srdca. Bum,bum,bum.
Ostrov.Časť pevniny obkolesená vodou. Ostrov pokladov, Ostrov hrdlorezcov, neobývaný a či Bohom zabudnutý ostrov. Je možné mu dať toľké mená. Ostrov. Miesto, kde si Robinson Crusoe spokojne nažíval spolu s Piatkom, miesto, ktoré sa stalo útočiskom už pre toľkých bádateľov, stroskotancov, vyhnancov...
