V svojom živote som nikdy nepoznal nejakú významnú osobnosť. To je dôvod, prečo píšem príbehy len o obyčajných ľuďoch. Takými obyčajnými ľuďmi sú aj moji susedia Klára a jej manžel Oto. Niet na nich nič výnimočné, preto sa o nich píše ľahko. Klára je plnoštíhlej postavy, Oto je vysoký a chudý.
Cintorín je miesto, kde končí každá ľudská snaha, každé nedorozumenie. Človek, keď vidí tie mramorové spálne, celé jeho myslenie sa scvrkne do zvratu: koniec je u bohatých aj u chudobných vždy rovnaký. Nechodím často na toto posvätné miesto. Príde čas, keď tam budem každý deň. Neponáhľam sa. Všetci sa tam raz zídeme.
Jeho nečakaná smrť dočasne zlepšila pracovné vzťahy na pracovisku. Ivan bol vedúci ďalším ôsmim podvedúcim, a že to s ním v poslednej dobe zdravotne nevyzeralo veľmi dobre, bolo hlavne vidieť na tom, že sa v takom neskorom, preddôchodcovskom veku začal venovať turistike.
Rovnaké alebo podobné typy ľudí sa vyskytujú v každej komunite. Vždy sa nájde niekto, kto zaplní voľné miesto v určitom spoločenstve - od zabávača, cez príživníka, až po udavača. V každej dedine sa raz za čas narodí nejaký miestny blázon. Pestré zastúpenie pováh je tiež vidno v každom zamestnaní.
V svojich Kristových rokoch som dostal vnuknutie, osvietenie. Konečne som pochopil, že bez angličtiny bude môj život taký chudobný ako život roľníka v cárskom Rusku, a že svetovým jazykom po rozpade sovietskeho paktu nebude ruština, ale angličtina.
