Od svojho tretieho zamestnávateľa som odišiel s odhodlaním, že ja sa nezastavím, že budem hľadať dovtedy, kým sa mi nepodarí nájsť také zamestnanie, kde by sa vzťahy medzi ľuďmi aspoň trochu blížili štandardu konca dvadsiateho storočia.
Pred niekoľkými rokmi som si kúpil útlu knižku: Životná múdrosť od Arthura Schopenhauera - za smiešnych sedemdesiatpäť korún. Jednalo sa o výber eseji a aforizmov z oveľa rozsiahlejšieho rovnomenného diela. Prečítal som ju behom mesiaca niekoľkokrát. Bola to dobrá kúpa, vynikajúca kniha, oplatilo sa investovať pár korún do deväťdesiat strán nabitých filozofickými úvahami a trefnými aforizmami o hľadaní pokoja, šťastia a radosti zo života.
Ja ministrom nikdy nebudem, mňa žiadna politická strana nechce, lebo kradnem iba pivné tácky. Priznám sa dobrovoľne. Nemám odvahu na to, aby som kradol niečo cennejšie. Keď vidím pred sebou na reštauračnom stole papierové pivné podložky, ktoré ešte nemám vo svojej zbierke, neodolám. Vyčkám, kým čašníčka niekam zalezie alebo sa otočí ku mne chrbtom, a ja chňap. Jednu, dve alebo viac táciek - šup do vrecka!
Porušil som všetky pravidlá, ktoré odporúčajú experti na pracovné pohovory. Obliekol som si staré otrhané rifle, ktoré som si nad kolenom ešte viacej natrhol, natiahol na seba svoje obľúbené tričko s anglickým nápisom: FREEDOM IS MY LIFE STYLE, neoholil som sa, neumyl si zuby a na raňajky si dal hrianky s cesnakom. Vlasy som si učesal nedbalo len prstami, nasadil si slnečné okuliare a na pravé ucho som pripäl matkinu striebornú náušnicu s klipsňou.
„Ticho! Buďte všetci ticho! Volá mi riaditeľ. Dobré ránko prajem, pán riaditeľ! Áno, práve rozdeľujem robotu. Všetko je v absolútnom poriadku, bez problémov. Jasné! Úplne jasne, pán riaditeľ!. Splníme!. Pochopil som! Zariadim, zaistím! Úctivá poklona! Nemajte obavu, pán riaditeľ! Vykonám! Ešte raz sa klaniam. Až po zem, chápem. Viem, čo mám robiť. Príjemný deň, pán riaditeľ! Všetko bude klapať ako hodinky.
Ale priateľ z Čiech, ktorý bol u mňa na návšteve, trval na tom, že on nechce ísť do nóbl reštaurácie, ale radšej by chcel na vlastné oči vidieť nejakú miestnu krčmu s obyčajnými stoličkami a stolmi.
„Dáš si ešte jeden? Slečna, ešte raz to isté, prosím! Kde som to prestal? Ahá! Zapamätaj si! Vývoj vždy určovali a budú určovať bohatí. Obaja sme zažili, ako dopadli utopisti so socializmom, takže niet inej cesty - len brutálny a surový ka-pi-ta-liz-mus! Čím skôr to pochopíš, tým menej času stráviš rozmýšľaním o neexistujúcej rovnosti medzi ľuďmi.
Každý človek hrá vo svojej životnej dráme hlavnú postavu. Naši blízki a známi v nej vystupujú ako vedľajšie postavy a pre cudzích ľudí sme ako komparz. Životný príbeh každého z nás sa väčšinou vlečie pomaly ako v stereotypnom filme, ale niekedy sa udalosti rozbehnú z kopca takou rýchlosťou, že sami ich nedokážeme ubrzdiť a potrebujeme niekoho, aby nám pomohol. Vtedy sa vedľajšie postavy alebo ľudia z komparzu často stávajú buď druhou hlavnou postavou, alebo dokonca aj režisérmi nášho osudu. Svedčí o tom aj ukážka z môjho diáru:
V časoch, keď sme všetci pracovali, ale niektorí boli len zamestnaní, v časoch, keď známosti bolo treba mať aj na banány, mi otec vybavil moje prvé zamestnanie.
Tak už tento svet opustil aj Michal. Sedemdesiatsedemročný. Celkom slušný vek. Jeho meno som si náhodou prečítal v regionálnych novinách v rubrike: Smútočne oznámenia. O mŕtvych len dobre, ako sa hovorí, preto neuvediem jeho priezvisko. Pri prešmyčke by znelo aj tak neslušne
Pohreb je divadlo na otvorenej scéne, kde hlavný hrdina ani nemukne. Preto nerád chodím na pohreby. Ani na svoj vlastný by som najradšej nešiel.
Ak má človek na výber z dvoch možnosti, tak v mladosti si z väčšou pravdepodobnosťou vyberie tú horšiu alternatívu. Ale postupom času, s narastajúcim vekom, keď človek prejde určitým procesom dozrievania, percento úspešnosti výberu sa vyrovná. A na jeseň života, keď už výber nie je pre jeho budúcnosť až taký dôležitý, miska váh sa konečne nakloní k tomu lepšiemu odhadu.
Život v páre je v súčasnosti asi najprirodzenejší a najbežnejší spôsob, ako vyplniť ohraničený pozemský život udalosťami. Čím je človek starší, tým je treba vynaložiť väčšie úsilie na to, aby sa beh jeho života nestočil do kruhu. Dnes, v dobe uctievania peňazí, jednou z najlacnejších ciest, ako si nájsť vhodného partnera, je podať si inzerát. Len sa treba pritom pripraviť na komunikáciu s rôznymi typmi ľudí.
Pred týždňom sa vydávala známa slovenská fotografka Lucia Nimcová. Nepoznám ju osobne, hoci je moja rodáčka. Cestuje, fotografuje, študuje po svete. Dozvedel som sa o nej z počutia, od priateľov, z novín. Ale kto vlastne je tá mladá žena, o ktorej každý lepší fotograf hovorí s úctou o jej práci - o tom, čo dosiahla?
Už som sa veľakrát sťažoval na svoju úbohú pamäť. Vlastne kvôli tomu píšem tieto zlepence, kým sa ešte dá, čo to vyžmýkať z mojej ubúdajúcej mozgovej hmoty. Čas požiera udalostí takým tempom, že zajtra o tom, čo sa nám stalo dneska, budeme hovoriť ako o včerajšku.
Moc je opojná ako láska. Obdivujem tých, ktorí veria, že nie je pominuteľná. V armáde je láska k moci nákazlivá ako choroba.
Úradník Róbert je typickou ukážkou tragikomédie ľudského života, keď mierumilovní a skromní jedinci vždy dostávajú rany pod pás od takzvanej vyššej, vládnucej spoločnosti.
To sa stalo v čase, keď som si ešte popiskoval Internacionálu. Moja obvodná zubárka mi vytiahla zub a vytvoril sa mi opuch - krvná zrazenina v líci. Skúšala to liečiť všelijakými tabletkami, výplachmi, vpichmi, ale bohužiaľ, nebolo pomoci, musel som ísť na operáciu do nemocnice.
Karol bol odo mňa o štyri roky starší. Bol ženatý, dve deti. Pracovali sme spolu v priestrannej hale na jednom oddelení a s nami desať chlapov a štyri ženy. Sedel o dva kancelárske stoly predo mnou, takže som ho mal v práci na očiach každý pracovný deň osem hodín. Kauza Karol vypukla, keď generálny riaditeľ našej firmy dostal od neho e-mail nasledovného znenia: „Dnes večer Ťa tak pretiahnem, že na to nikdy nezabudneš."
Tohto Ďura som stretol len raz v živote. On sa vlastne ani nevolal Ďuro. Neviem, ako sa volal. Nazval som ho Ďuro, lebo - ale začnem od začiatku.
