Prvý pokus
Prečo musíme milovať slovenské železnice?
Do Brna cestujem celkom často. Študujem tam. Cesta trvá obvykle 3,5 alebo 4 hodiny v závislosti od toho, ktorým vlakom idem z domu, z Levíc. Ale naposledy keď som šiel, bolo všetko inak.
Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Do Brna cestujem celkom často. Študujem tam. Cesta trvá obvykle 3,5 alebo 4 hodiny v závislosti od toho, ktorým vlakom idem z domu, z Levíc. Ale naposledy keď som šiel, bolo všetko inak.
Haiti je štát v Karibskom mori preslávený a oplakávaný pre zemetrasenie s epicentrom len 25 km od hlavného mesta v roku 2010. Je to krajina plná nebezpečenstva, chaosu, špiny, nízkeho uvedomenia seba samého a s výrazným deficitom vo všetkých priemyselných odvetviach, v zdravotníctve, bezpečnosti aj v školstve. Zároveň je plná nedotknutej prírody, tradícií a zvykov, ktoré mnohí z nás nedokážu pochopiť. Bez zahraničnej pomoci by ľudia v Haiti trpeli hladom, nedostatkom pitnej vody, zdravotnej pomoci i pracovných miest. V celom štáte existuje obrovské množstvo organizácií, misijných a kresťanských spoločností či nemocníc. Takmer na každom rohu vidno základňu vojakov UN (United Nations). Ako lekár som sa rozhodla aj so svojím priateľom pomáhať na jednej z kliník v meste Jacmel na juhu krajiny prostredníctvom projektu, ktorý podporuje Vysoká škola sv. Alžbety v Bratislave.
Z úst politikov sa hrnú optimistické vízie riešenia nezamestnanosti najmä absolventov, ktoré však víziami často aj ostávajú. Na tých, ktorí po strate zamestnania majú s uplatnením na pracovnom trhu najväčšie problémy, sa však celkom zabúda. Nezamestnanými sa totiž stávajú aj tí skôr narodení.
Pôvodne som v tejto chvíli plánovala písať podklady pre ďalší akademický rok, ale situácia, do ktorej som sa vrátila do Trnavy, mi nedovolí sústrediť sa na nič iné. V prvých chvíľach písali médiá o pobúrení Trnavčanov v súvislosti s odvolaním J. Ex. Róberta Bezáka. Ak by som mala nazvať emóciu, ktorá sa dnes šíri medzi ľuďmi, tak je to sklamanie a bolesť. Zo začiatku ostrá, pichľavá, ktorá neskôr prechádza do hlbokej, prázdnej, zmysel „strádajúcej“.
Bolo to veľmi dávno, keď ktosi medzi študentmi zahlásil: „Treba nám viac podľa viery konať, než o nej iba rozprávať.“ Zanedlho mi priateľ oznámil: „Ak chceš urobiť dobrý skutok, dostav sa na Riazanskú ulicu a odveď staršiu pani do kostola na omšu.“ V dohodnutý čas som prišiel pred dvere a zaklopal. Otvorila mi krivkajúca osôbka, ktorá sa predstavila ako Julka. Pôvodne som zamýšľal urobiť zopár návštev a tým sa všetko skončí, nemal som ani potuchy, aky dramatický bude ďalší vývoj.
To je otázka, na ktorú si musí odpovedať každý sám. Zdá sa, že niekedy ani netušíme, čo sa nachádza v našom blízkom okolí.
Róbert Bezák. Môj obľúbený človek, kňaz a donedávna aj arcibiskup. Stretla som ho osobne len raz, na nedávnej slávnosti sviatosti birmovania. Ešte teraz ho počujem: „...budem ešte dlho biskupom, stretneme sa, keď pôjdu na birmovku vaše deti...“ Žiadala som ho o ocenenie výhercov súťaže, ktorú sme vyhlásili pri príležitosti Noci kostolov. Myslím, že som senzitívna na energiu, ktorá z ľudí vanie. A v opísanej situácii som zacítila silu, milotu, otvorenosť, záujem a pokoru. Stačili mi tri minúty, aby sa mi potvrdilo, aký človek je Róbert Bezák.
Tento text som zaslal ako pripomienku k Rámcovému návrhu cestovného poriadku 2012 – 2013 Železničnej spoločnosti Slovensku i na Odbor dopravy VÚC Košice. Som si vedomý toho, že moja pripomienka bude sotva zohľadnená pri rušení trate Spišské Vlachy – Spišské Podhradie, napriek tomu nemôžem nereagovať.
Orgány na ochranu zdravia v Slovenskej republike, plne kvalifikovaní regionálni hygienici, zaslali otvorený list premiérovi SR, ministerke zdravotníctva SR a poslancom NR SR, členom výboru pre zdravotníctvo.
Cez internetový bazár som dostal ponuku na kúpu lístkov na koncert, ktoré som hľadal. Namiesto lístkov mi prišiel prázdny papier a ja som prišiel o 130 €.
Vážený predseda NKÚ SR, prečítala som si Váš príspevok prednesený na sneme ZMOS. Som hlavný kontrolór obce, člen združenia hlavných kontrolórov, o ktorom mnohí predstavitelia štátu či samosprávy ani netušia či nie vždy mu vedia trafiť správny názov. Keďže ste sa v danom príspevku okrem práce NKÚ dotkli aj činnosti hlavných kontrolórov obcí a miest, nedá mi nereagovať.
Vážený pán Karol Sudor, reagujem na Váš článok v denníku SME ako aj na jeho internetovej stránke, týkajúci sa výkupu kovov. Ako reportér denníka SME ste navštívili prevádzku výkupu starých kovov spoločnosti PAX TRADE, ktorej som konateľom a majiteľom. Zamestnancovi ste ponúkli na výkup kanálový poklop. Zamestnanec poklop vykúpil napriek môjmu osobnému príkazu poklopy nevykupovať, nakoľko je to v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. K nasledovnému incidentu teda uvádzam:
Nie je, ako bývalo... Strašiak pred tabuľou zakazoval, prikazoval. S bohom za jedným stolom. Na jednotku boh, na dvojku on, na trojku najlepší z nás. Prečo tak? Lebo som to tak povedal ja. Ja, učiteľ.
Slovenská republika a niektoré ďalšie členské štáty EÚ zastávajú názor, že na základe zápisu dieťaťa do cestovného pasu rodiča vykonaného do 25. júna 2012 bude môcť takéto dieťa cestovať mimo územia Slovenska bez vlastného cestovného dokladu.
Vracala som sa z práce na našej 25-ročnej škodovke, ktorá drží pokope hádam len z jediného dôvodu – uvedomuje si, aká je pre nás dôležitá. Smerovala som si to rovno do škôlky po deti, ktorým som sľúbila poobede nanuky. Vošla som do obce, znížila rýchlosť na predpisovú 50, no cestou dolu kopcom sa mi autíčko rozbehlo a pridalo do kroku. Ani som si to neuvedomila, kým som v diaľke nezbadala zelené vesty. „Policajti“ – prebleslo mi mysľou a automaticky som pozrela na tachometer, zapnuté svetlá a pásy. Pribrzdila som, no neskoro...Príslušník PZ (profesionálneho zboru) otrčil tabuľku a nasmeroval ma za krajnicu. A tým sa to začalo...
Zastávka plná ľudí, prevažne dievčat. Nečudo, veď linka mieri od dievčenských internátov priamo do mesta. Počasie priam káže vyvaliť sa na slnko, pustiť všetko z hlavy a zaživa sa nechať piecť. Jemný vánok obmýva ladné krivky, na ktoré padá zrak aj tým morálnejším.
O (ne)kvalite potravín predávaných na Slovensku sa toho v poslednej dobe napísalo viac než dosť, problém sa týka viac či menej všetkých obchodných reťazcov pôsobiacich u nás. V tomto článku však spomeniem iba jeden, návšteva ktorého ma podnietila napísať tento príspevok.
Dňa 9. júna 2012 sa na Slovensku uskutoční už tretí Gay Pride – Pochod hrdosti. Je len malým kúskom veľkej skladačky našej propagandy. O pár rokov nájdeme konečne posledný diel.
Vlak Avala Praha – Beograd přijel 8. dubna 2012 do Brna o 35 minut později. To mi nevadilo, věděl jsem, že to v Budapešti doženeme.
Už ako dieťa som chodila do kostola a stala som sa veriacou, ochotnou pre vieru aj trpieť. Bola som skôr tiché dieťa, aj keď som nebola vo všetkom poslušná a „bezhriešna“, a postupne ma začal lákať svet.