Možno sa mnohí čudujete, čo ma priviedlo do tejto krajiny, do jej hlavného mesta. Nuž práca. Práca, za ktorú som vďačná a ktorú si vážim. Do Kyjeva sme pricestovali lietadlom z Prahy o 14:35 miestneho času. Bolo pár stupňov pod nulou a husto snežilo. Vypĺňanie tlačív a otázky colníkov na letisku mi pripomenuli cestu do Spojených Štátov. Vtedy sa na mňa pozerali ako na prišelca a prípadného nelegálneho prisťahovalca. V Kyjeve to bolo o inom. Najdôležitejšie pre pána v uniforme bolo to, koľko peňazí so sebou nesiem. Odpovedala som po pravde, no neviem, čo by bol povedal, keby som mu oznámila sumu desať krát vyššiu. Kto už raz vystúpil z lietadla na Ukrajine vie, že je tam najvyššia hustota taxikárov na svete. My sme mali to šťastie, že pre nás prišiel objednaný mikrobus.
Kyjev má v priemere 30km. Rozkladá sa na oboch stranách Dnepra. Rieka je príliš veľká a preto ju nemohli podkopať. Metro teda vychádza z podzemia a premáva ponad rieku. Okrem nápisov v azbuke nič nenasvedčovalo tomu, že by som bola v inej krajine. Diaľnica aj autá neboli ničím zvláštne. Práve keď som si hovorila, že to nebude také zlé, zastavili sme na krajnici. Šofér nám oznámil, že sa mu prehrieva motor a preto musíme na chvíľu zastať. Otvoril kapotu a pozeral dnu. Pravdepodobne nenašiel nič, čo by ho znepokojilo a tak zabuchol dvere a pobrali sme sa ďalej. Aj keď Sergej vyzeral spokojne, mne táto udalosť na odvahe nepridala, skôr naopak. Získala som definitívne potvrdenie: Áno, som v Kyjeve.
Pri cestách do zahraničia si mnohé veci všimnete hneď. Špina na uliciach. Značkové obchody. Matky, ktoré žobrú na uliciach, s deťmi zabalenými do deky. Prekrásna hlavná ulica a hromada svetiel. Sú to rozdiely, ktoré udrú do očí. A potom sú to veci, ktoré sú bežné a denné a možno preto si ich nevšímame. Trvalo mi pár dní, kým som prišla na to, čo odlišuje týchto ľudí od ľudí, ktorých stretávam denne. Smiech, úsmev. Možno sa nemajú prečo smiať, možno potrebujú byť vážny, lebo situácia si to vyžaduje, ale stále.... títo ľudia sa nesmejú. Najprv som si myslela, že je to mnou. Nakoľko je smiech môj prirodzený výraz, očakávam aj od ostatných, aby mali dobrú náladu. Aspoň pri stretávaní s ostatnými. No potom mi aj ostatní kolegovia vraveli: Všimla si si, že sa nikto neusmieva?
Nám ale úsmev na tvári vyčaroval pohľad na komlex kostolov a kláštorov. Je to Laura. Krásne meno a krásne miesto. Niektorí môžu povedať, že zlaté kopuly a maľované steny môžu pôsobiť gýčovo alebo príliš svätuškársky. No stáť pri budove, ktorá je takto gýčovo nádherná je neopísateľný pocit.
Laura
K príjemnému dojmu z tejto cesty prispelo aj to, že Hostel, v ktorom sme bývali bol celkom nový. Taký nový, že sa ešte stále staval. Na druhej strane bolo príjmené sledovať, ako sa počas nášho pobytu naša ubytovňa mení. Každé ráno sme našli nové dvere, postele alebo nás požiadali, aby sme si do izbieb nasťahovali nový nábytok. Jedlo vystihuje iba jedna fotografia raňajok. Nechcem, aby mal niekto pri čítaní tohto textu nepríjemný pocit :).
Raňajky
Kto zatiaľ nenašiel odvahu navštíviť Ukrajinu, mal by ešte chvíľku počkať. Rozvoj sa nezastavuje a cítiť ho na každom kroku. Stavajú sa nové budovy a chodíky sú stále čistejšie. Podľa slov našich sprievodcov a hostiteľov sme si vybrali na návštevu nesprávny čas. Preto sme prisľúbili ešte jednu návštevu v máji. Vtedy je celé mesto rozkvitnuté a vzduchom sa nesie vôňa kvitnúcich gaštanov. V kažom prípade si to ale ešte budem chcieť rozmyslieť.
Tancujúci ľudia v podchode
