Ľudia hľadajú zmysel života a tajne dúfajú, že nie je v práci. Kto na to už prišiel, uľavilo sa mu a postupne sa s tým zmieruje. Ja na to verím bezvýhradne. Verím, že nič ťa nemôže uspokojiť ako práca. Akákoľvek. Nech už robíš hocičo. Môžeš nadávať na šéfa, na podriadených, sťažovať sa na mzdu, na kolegov, byť nešťastný z ranného vstávania a večerných porád, ale máš ju. A si rád, že ju máš. Človek, ktorý sa neteší z práce, z toho, že niečo vytvára, niekde žije, že je súčasťou niečoho, čo je väčšie ako on sám, je stratený. Nie len v čase krízy, ale stále.
Asi to bude tým, že ma tak vychovali. Vychovali ma v práci a pre ňu. Povedali mi, že si mám vážiť tých, ktorí dokázali niečo vytvoriť. Neobdivovať tých, ktorí čakajú na zázrak, ale učiť sa od tých, ktorí si vyhrnuli rukávy. Neboli to filozofi, ktorí mi mali byť vzorom. Mala som sa naučiť ich poznať, ale mala som vytvoriť to, čo bolo hmotné. Niečo, o čo sa dalo oprieť. Viesť jednoduchý „komunistický“ formát života. Skončiť toľko škôl, na koľko mi vystačia bunky a nájsť si prácu, ktorá ich znovu všetky vyťaží. Nebáť sa ani sťahovania, ani odchodu do neznámych krajín.
Preto si vážim ľudí, ktorých iní so smiechom, či vážne nazývajú „workoholikmi“. Nehovorím o tých, čo žraločím spôsobom idú za peniazmi a stúpajú po mŕtvolách. Nehovorím ani o tých, pre ktorých sa svet scvrkol na 4 steny kancelárie.
Hovorím o pracovitých ľuďoch, pre ktorých je každý deň výzvou. O ľuďoch, ktorí neznižujú hodnotu svojej práce ani vtedy, keď nie sú ohodnotení podľa svojich predstáv. Lebo na inom mieste klasik hovorí: Nájdite si prácu, do ktorej budete chodiť s láskou, potom už ani jeden deň nemusíte pracovať. Každá topánka sa predsa dostane k jeho majiteľovi iba od rúk obuvníka, čisté ulice nie sú prírodným zákonom a opravený vodovodný kohútik znamená, že sa to niekto naučil, niekto, kto sa nebál zašpiniť si ruky. Potraviny sa do regálov dostávajú aj v stredu, aj v nedeľu v noci.
Je mi zle z ľudí, ktorí prechádzajú okolo stavby a posmešne hovoria o „hlúpych robošoch“, aj z tých mi je zle, ktorí, presvedčení o vlastnej dokonalosti, dokážu donekonečna opisovať chyby ostatných. Natália vraví, že iba ten, kto nerobí, nerobí ani chyby a v práci, kde je dôraz na detail taký dôležitý, by sme o chybách vedeli hovoriť.
Poznám ľudí, čo majú radi svoju prácu. Nevládnu krajine ani neriadia medzinárodné firmy. Ale dokázali si vytvoriť svoj vlastný svet. A vieš čo? Kolegovia sa im čudujú... Hovoria im veci ako „pracuj iba do výšky svojho platu“ alebo „aj tak si to nikto nevšimne“. Ale im na tom nezáleží, tešia sa do práce (no, možno nie každý deň), vytvárajú niečo takmer svoje, tešia sa z úspechov a odľahne im, keď sa vyrieši problém. Nemusia to byť iba herci a speváci, ktorí robia to, čo ich baví. Aj postaviť dom je umenie, upraviť kvetinové hriadky v centre alebo sa postarať o to, aby zákazníci našli to, čo potrebujú.
Takže si priznávam chybu. Asi je chyba vo mne, keď celkom neverím maklérom, ktorí vymieňajú akcie za dlhopisy a ropu za drevo... Neutečiem svojej výchove, tomu, že som vyrastala medzi ľuďmi, ktorí ma naučili vážiť si najmä tých, ktorí majú „mozoľnaté dlane“.
