Stála som vedľa Mikuláša, ktorý bol minimálne pre polovicu zúčastnených naozajstným. Držala som balíčky a zbierala lístky s označením "balík" (to preto, aby sa rozoznali od tých tombolových) a usmievala sa od ucha k uchu.
Zdravé detičky, detičky na vozíčkoch, detičky v duši s piatimi krížikmi na chrbte. Všetci sa tešili z toho, že pán v zlatom rúchu s nalepenou bradou (aj keď možno aj tá bola pre nich naozajstná) im podáva ruku, pohladí ich a trochu zažartuje, odovzdá balíček a opýta sa na meno. Niektoré detičky nás ani nevnímali a tí starší, ktorí nečakali sladkosti ani výhru v tombole postávali a posedávali okolo a pohľadom hltali každý moment.
Keď sme odchádzali a Mikuláš sa lúčil, prišiel k nám asi štyridsaťročný pán. Rýchlo rozprával o tom, že sľúbil ešte zarecitovať básničku. Ktosi vytiahol mikrofón a celá sála zrazu počúvala slová o láske, vianociach, horiacich sviečkach, ligotajúcom sa stromčeku a o voňajúcich sladkých perníkoch. Priznávam sa, že ma dostal. Nemala som slzy na krajíčku, ale cítila som sa odrazu veľmi zlá, mala som pocit, že sa zaujímam iba o tie najmenej podstatné veci a že som nikdy nikomu nič nedala.
A takto ma znovu naučili títo ľudia pokore. Dávam im zo seba, čo som sa naučila. Pomáham s angličtinou a zabrúsim aj do projektového manažmentu. A okrem nespočetne veľa krát zopakovaného "ďakujem" dostávam ešte lekcie, aké mi môže dať iba sám život. Ten ich.
