Nie som dokonalá a nie som ani spokojná sama so sebou. Chcela by som sa viac učiť, chcela by som lepšie vyzerať a milión ďalších vecí. Ale som lenivá s tým niečo urobiť. Mám hromadu zlých vlastností a predsa som stále verila tomu, že ma niekto bude ľúbiť aj takú. Omyl pánové.
Nie, nie, nie.. zobudíme sa rýchlo z tohto sna a začneme uvažovať reálne a realisticky. Ľudia nemajú radi smutných ľudí. Smútok je choroba čo sa šíri rýchlejšie ako mor. Ženy sa nezaujímajú o lenivých mužov, rodičia očakávajú od detí, že dokážu viac ako oni, muži sa chcú ukazovať s trofejnými babenkami.
Muži dokážu hrať usilovných a pozorných. (muž vraj žene otvorí auto iba v dvoch prípadoch, keď ma nové auto alebo novú ženu). Deti sa zatvárajú do izby so slovami: "Musím sa učiť". Trofejné babenky balansujú na tenkých podpätkoch celý večer, aby po jeho skončení zahrali ďalšie "zvodné divadielko".
Na úrade hráme milých, aby sme vybavili všetko pri jednom okienku. V práci sa hráme na usilovnejších, aby si nás šéf všimol. Vo vzťahoch sa hráme na ústupky a tvárime sa, že nám nevadí zmena.
Hrala som sa 4 roky. Hrala som sa na slečnu štýlovú. Teraz som sa chcela chvíľu hrať iba na seba, ale asi nepochodím.
