Počas nasledujúcich dní cítila každý sval. Každá odrenina pálila, ale šrámy nebolo pod oblečením vidieť. Možno ľudia aj boli rovnako zlí. Možno jej ubližovali tými istými slovami, ale cítila iba bolesť, ktorou ju častovalo jej vlastné telo.
A tak si uvedomila, že slová jej ubližujú, rovnako ako jej ponúkaju útechu a únik. Z knižky balenej v koži vyčítala, že slovo má silu hromu, že môže bolieť ako bodnutie mečom. Hľadala aj v iných knihách. Spôsob ako sa slovám brániť, ako sa brániť ich účinku na jej dušu.
Po rokoch sa zo spolužiakov stali kolegovia a z kamarátov (pre nedostatok vhodnejšieho slova) milenci. Mala pocit, že unikla slovám, že sa ich účinok ošúchal, ale neušla na dlho.
A keď sa znovu ocitla v paľbe urážok a zle mienených žartov, znovu si vypočula o tom, že "drísta naprázdno", že nerozumie, nestará sa (banality) ... Precitol v nej starý pocit z doškriabaných rúk a nôh, z odretého chrbta a pocit, kedy sa sústredila iba na tú bolesť.
Našli ju ráno, na kachličkách v kúpeľni, okolo nej sa povaľovalo niekoľko staromódnych žiletiek a jeden zle naostrený nôž. Zaspala. Na pár dní bola znovu spokojná. Jazvička pod kolenom sa po nejakom čase zahojila.
Nenápadnejšia ako ostatné zostala schovaná pod vrstvami novej kože.
A tak som ja prestala haniť, raniť a urážať. Prestala som využívať hlas na to, aby som sa pridala na stranu tých, ktorí ubližujú (vedome, nevedome), lebo nikdy neviem, akú nenápadnú ranu zanechá moje slovo.
