Niektoré veci sú jednoducho iné. Kniha darovaná od Matúša, či tá iba požičaná od Tamky. Anjelik od Zuzky, čo celé roky trónil na monitoroch mojich pracovných počítačov, prežil sťahovanie kancelárií aj zmenu zamestnania. Aj ten malý, ktorého som dostala od loptošov na Vianoce má svoje miesto. Svietim si ním v noci, keď sa zobudím so strachom a počúvam tiché vzgotanie podláh.
Pri týchto malých i väčších veciach si uvedomujem, že tak málo záleží na tom, "čo". Viem, že nepotrebujem prstene s briliantmi. Úplne mi stačí taký drobunký so zeleným očkom. Prezrela som internet, lebo som sa chcela dozvedieť ako často zalievať bonsaj, čo som dostala na narodeniny, lebo som sa rozhodla, že aspoň tento kvet musí prežiť.
Sme ľudia. Pocit blízkosti iného človeka, láska, ktorú nám dávajú, to ako veľmi nás milujú, aj to, že nás môžu zraniť nám dáva vedieť, že skutočne sme.
Sú momenty, keď vegetíme s Tamkou na balkóne a potom, keď si vyrozprávame úplne všetko, čo sa za celý deň stalo, sedíme vedľa seba a nemusíme si viac povedať nič. Ticho, ktoré medzi nami zavládne je plné slov o tom, ako je odrazu všetko fajn. Že už nič nemusíme, že všetko je jasné a zrejmé.
Vtedy cítim, že sme si darovali to, čo sa nekupuje. Darovali sme si pokoj, blízkosť a samé seba.
