Každé ráno sledujem zopár rómskych i nerómskych detí, ako spoločne vystupujú z autobusu. Sú oblečení do polátaných farebných vecí. Sú čisté a oblečenie majú vyžehlené, ale tisnú sa k sebe tak úzko, že vyzerajú ako jedna veľká farebná guča. Niekedy si zvyknú už ráno trhať kusy chlebíka preloženého maslom a niečím nelákavo bledoružovým.
Keď mi The Beatles položili otázku "Odkiaľ sú osamelí ľudia?" stála som na stanici. Iba zo zvyku. Vedela som, že z vlaku nevystúpi nikto koho poznám. Sadla som si na lavičku a uvažovala, odkiaľ prichádzajú. Dívala som sa na búrlivé zvítania a sledovala som ich rýchle kroky. A potom, keď sa nikto nepristavil, aby sa opýtal: Si to skutočne ty? odišla som, lebo mi jesenný chlad zaliezal pod kožu.
Robí to znovu. Bez ohľadu na to, koľko vtipov si prečítam a ako veľmi sa zahrabávam do práce. Svetlo, ktoré na mňa vrhá a spôsob ako sa na mňa pozerá so zdvihnutým obočím... iba smútok. Tragický a smiešny ako básne 11 ročných láskou sklamaných dievčat.
Keď sme sa raz bavili o "romantike" s Martinom. Povedal, že je to veľmi zaujímavá téma a že mi vlastne nevie presne povedať, čo je romantické. Možno je romantická aj samota. Samota duše, samota tela... čo ti ja viem... v podstate je to jedno. Pokiaľ sa cítiš sám iba v duši... príde mi to ako tie romantické žvásty o tom, že som príliš citlivý a intelektuálny na to, aby ma niekto chápal, preto sa ubíjam sám. Ok, v pohode, ale keď ta to neprejde do konca vysokej školy, tak to prestane byť romantické.
Ale veď aj realita môže byť romantická. Nie je skvelé, že môžem prísť z práce domov a rozčúliť sa nad prachom na podlahe alebo tým, že zase nemam jedny čisté ponožky? Nič nám nechýba. Nemusíme sa ráno budiť s tým, čo dáme deťom na desiatu alebo s tým, že som bezdomovec a musím niekam ísť na celý deň, kým ma v útulku znovu prichýlia na noc.
Tak prečo vlastne romantizujeme melanchóliu jesene. Nič nám to nedáva... a pocity sebaľútosti skutočne nepatria do reálneho sveta. A taký je ten náš. Nie je nič viac ani nič menej. Je proste reálny.
To, že sa končili letné lásky ešte predsa nemusí znamenať, že sa už v živote nezamilujeme... puberťáci hľadajú tú esenciu života. Preto všetky svoje očakávania dávajú práve do snahy nájsť človeka, ktorý bude perfektný...
A potom, keď máme po tridsiatke zrazu zistíme, že nám záleží na tom, či má auto, či vie variť, či bude chcieť mať deti, či sa postará, či je tu, keď som sám.
Naši mali na svadobnom oznámení krásne motto:"Žime tak, aby ani jeden z nás nepocítil, že je sám..." Z tej vety som bola smutná veľmi dlho, lebo som si ju vyložila tak, že ľudia v manželsve sú osamelí a preto sa musia správať nejako inak, aby sa ten druhý tak necítil... áno presne, to bolo v tom čase, kedy som si myslela, že mi srdce pukne, lebo Ľuboš ma neľúbil... a presne vtedy som ja písala tie smutné básne o tragike života.
Teraz by som ako skutočnú tragédiu vnímala to, keby som prišla o prácu, bývanie, mobil alebo počítač... ale vtedy, vtedy to bolo o inom.
Lebo polievka v nedeľu chutí vždy inak v lete a inak v zime, ale na jeseň hovorí, že prichádza zima a dlhé večery a osamelé noci... a že sme to znovu nezvládli, že znovu budeme sedieť sami, kdesi pod lampou s knihou na kolenách a uvažovať nad tým, že na jar sa môžeme znovu pustiť do hľadania toho, s kým sa nebudeme cítiť sami.
...lebo ako Katka hovorí, túžba po láske, rodine a nesamote je príliš silná a príliš vážna, aby sa brala s patetickosťou jesennej poézie. Je to príliš vážne pre každého, kto túži po objatiach, kvetoch a neprázdnom byte. Cynik povie, že som to znovu prehnala s tabletkami alebo že mi tikajú hodiny. Ale sú dni, keď cítim s tými, ktorí sa cítia osamelo a prázdno. Hlavne preto, že niekedy robíme všetko preto, aby sme ostali sami. A do jari... je stále veľmi ďaleko.
