Je nedeľa a v jadre nášho bytu je všetko počuť. Počuť ako niekto nad nami chodí v opätkoch po plávajúcej podlahe. Zreteľne počuť vodu v kúpeľni a hlasy, ktoré vychádzajú z kuchyne. On a ona sú zase v sebe. Od pondelka do piatka kričí na svoju dcéru. Kričí na ňu ráno, keď vstávajú, kričí vo výťahu, keď odchádzajú do škôlky a kričí, keď má ísť spať. V sobotu a v nedeľu sa háda s ním. Robí to pravidelne a každý výstup sa začína hlasným "ja!".
U nás dnes vonia kuchyna čistotou a predpripraveným mäsom. Nie je to taká nedeľa ako za čias, keď sme so sestrou utekali "od kuka do kuka" a nikdy sme nevedeli, čo vlastne bude na obed. Mama vstávala ráno skoro, my sme sa zobúdzali na "prvú rozprávku" a potom sme sa v pyžamkách vykotúľali k telke. Tato vstával neskôr, krájal mäso, vyberal zemiaky a potom, keď vyplnil tri stĺpce športky, poslal jednu z nás na poštu.
Teraz je to znovu trošku inak. Viem, čo bude na stole o dvanástej, viem ako opiecť zemianky do chrumkava a v sobotu na raňajky robievam našim zapekané chlebíky s cesnakovým maslom podľa jeho receptu. V pondelok sa budím na rachot budíka a namiesto čerstvých rožkov, ktoré mi mama nechávala na stole, si z chladničky vyberám jogurt.
Ona sa v pondelky budí v zlej nálade. Začína krikom, kričí na malú, kričí na neho. Klopkanie jej opätkov počuť na chodbe, aj to ako sa rozčuľuje, že nestíha. Niekedy príde babka. Vtedy iba vysvetľuje, čo sa nemá robiť a potom hlasno udrie dverami na výťahu.
Nenatiera ráno rožky maslom, ani nevarí čaj. Malej dáva do ruky lupačku a nakladá ju na sedačku do auta. V škôlke jej celkom isto nič nechýba a keď vyrastie nebude jej chýbať nedeľa ani čerstvé pondelkové rožky.
Je ich stále viac. Detí bez nedeľných obedov.
