A nedávno vychádzala žena odetá do čierneho z autobusu. Okolo očí mala drobné vrásky a v rukách igelitky plné nákupu. Vystupovala opatrne, pomaly ukladala nohy na schodíky. Aj keď úplne vystúpila neobzrela sa, nikoho nečaká. Jej nohy sledovali cestu samé, dívala sa do prázdna pred seba. Nič ju nemôže prekvapiť, tou istou cestou chodieva každý deň. Poznajú ju všetci, dívajú sa za ňou a šepkajú si. Aj pri bráne bytovky zmĺknu, keď prechádza. Jej deti ju čakajú doma. Sedia na balkóne a pohľadom striehnu na jej už dávno nefarbené vlasy. Zamávajú jej a potom zmiznú v útrobach bytu.
Aj ja vystupujem z vlaku, autobusu, odchádzam, prichádzam alebo sa vraciam. Obzerám sa, obzerám si ľudí a pozerám sa okolo seba. Čakám známych, ktorí neprichádzajú a niekedy si predstavujem, že oproti mne niekto kráča a zdraví ma. Možno sa stretneme iba tak, že prejdeme okolo seba a pozdravíme sa pohľadom a možno sa hlasno zvítame.
Možno mi príde oproti ako môj otec, ktorý sadá v piatok do auta, aby som nevláčila ruksak sama. Vždy sa opýta to isté a ja mu rozprávam a zatajujem a niečo prikrášlim, aby sa azda nebál, že mi nie je dobre. Na terase sa opaľuje mama a vždy sa opýta to isté: "Čo si mi priniesla?" A ja rozmýšľam, či som priniesla niečo iné ako horu špinavého prádla.
Som vďačná za všetky stretnutia, lebo znamenajú spojenia, lebo v dotykoch prstov je ukrytá nevyslovená láska, lebo bez nich, by sme neboli, neboli by sme spolu.
