Je to žena, ktorá o svojom živote vždy hovorila veľmi neisto ako o dobrom. Prežila ho, nechýbalo jej nič alebo takmer nič. Mala vždy čo jesť, prežila všeličo a verí, že ju toho ešte veľa čaká.
Rozhovorila sa o svojej mladosti a aj som si ju predstavila ako mladú ženú. Pevnú od práce, s plnými prsiami, živelnú, bosú ako zaháňa husi na potok a potom domov vláči vedrá naplnené čerstvo podojeným mliekom. Viem, že nosila, ako aj teraz, pestrofarebné sukne. V lete pobehovala bosá, tvár mala opálenú po žatve a senách. V zime nosila hrubé pančuchy a vysoké čižmy, mala pleť farby hustej smotany a hlasno spievala na páračkách.
Mala dvoch nápadníkov. V dedine, kde žila ich bolo veľa pekných a slobodných, ale ju si získali iba dvaja. Obaja pracovití so stodolami plných voňavého sena, s jednoduchou predstavou o živote a o tom, ako budú vychovávať svojich synov. Vlastne nechceli nič viac, iba prežiť život tak, aby sa za neho nemuseli v „trune“ hanbiť. Nevydala sa ani za jedného z nich. Odišla za Kováčom do Prešova.
Ten ju videl iba raz. Na zábavu prišiel spolu s parobkami a on vybral si práve Betku. Darmo písali písmo, že ho nechcú, nech pre ňu nechodí. Nič na neho neplatilo. A bol z mesta, aj dvor mal veľký, dobrá partia. A sama vraví, že to tak bolo aj lepšie. Veď ktorého by si vybrala, keď boli dvaja? Stále by mala toho druhého v dedine na očiach. A tak kohúti ostali na smetisku sami.
Pamätá si manželský život ako prácu, rodenie detí a prácu. Dobytok, hydina, pole, oračky, zberačky a znovu iba práca. Toľkokrát ju naháňal s palicou, načo to rátať? Až potom, keď stratil rozum sa jej uľahčilo. Všetko ostalo na nej, ale odrazu jej bolo ľahšie. Celý deň preležal pod plevníkom, nespoznával ľudí a susedov a deti pred ním utekali s krikom. Rozprával veci, ktoré nemali zmysel a potom prestal už aj rozprávať a chodiť.
„Až mi tak bulo ľepši, nakarmela som ho, poumyvala, prebaľela. Ale znaš, tak mi dakedy naschval buchnul do ruky, žeby še mi vyľalo, kec som mu davala jesc. A ja som znala, že to robi tak.“
Ovdovela no na ďalší muž, to už nebolo pre ňu. Dve vnučky, ktoré prišli o matku potrebovali jej pomoc. Na otca sa obrátiť nemohli, odišiel a zabudol. S plačom sledovala márny boj detí o akúkoľvek pozornosť. Nechceli peniaze, tie v ich rodine nechýbali, aj keď neprichádzali od neho. Boli z nich prakticky siroty a vyrovnávali sa s tým iba pomaly. Najviac nás boleli vianočné ozdoby na hrobe ich matky a potom rozprávanie tety Betky, keď si potrebovala uľaviť.
Nesťažovala sa často. So všetkým nešťastím, ktoré cítila, so všetkou tou neprávosťou sa vyrovnávala životom. Zaujímala sa o všetko, čo sa dialo v našich malých svetoch. Chcela vedieť ako sa mi darí, odmeňovala ma za skúšky na konci semestra tvarohovým koláčom a každý článok, čo sa objavil v novinách si vystrihovala a pripínala v kuchyni na chladničku. Aj teraz to tak robí. Vnučky študujú na vysokých školách a ona chce vedieť, že o ne bude postarané, keď sa pominie.
Teta Betka by si zaslúžila z dobrého to najlepšie, my všetci by sme jej chceli dať to, čo jej v živote chýbalo najviac... a hlboko v jej očiach je práve to jedno želanie. Želanie pokoja pre ňu a pre všetkých, na ktorých jej záleží.
Prajem ho aj Vám.
