Každý z nás má mnoho chýb, niektoré sa skúšame - viac či menej úspešne - zakryť. Ak sa potom niekomu podarí nám chybu vyhodiť na oči, môže to pre nás znamenať stratu sebaúcty, či sebadôvery alebo získanie pocitu menejcennosti. Ani mne dobre nepadne, keď mi vyčítajú chyby. Viem, že ich mám, že nie som a nikdy ani nebudem dokonalá, ale prečo riešiť zlozvyky, ktorých sa neviem zbaviť?
Nie je to ani tak o tom, byť pokrytec, je to skôr o takte a o schopnosti milovať aj s chybami. Klamať sa nesmie, s tým vyrastáme a viac menej sa s týmto tvrdením aj ztotožňujeme, ale čo v situácii, keď môže pravda viac ublížiť a skomplikovať situáciu, ako jej napomôcť a riešiť ju. Kedy nastane taká situácia?
Povedzme, že on má priateľku už niekoľko rokov. Povedzme, že ona sa musí pre pracovné, či iné povinnosti vzdialiť na pár mesiacov a predpokladajme, že on sa "pošmykne" a nebude pri tom sám. Vstúpila mu do života iná žena. Povedať pravdu a takto pravdepodobne zničiť sľubný vzťah, sa v tomto prípade bude rovnať samovražde.
Viem, teraz sa mnohí pýtate, čo mu zabráni, aby sa pošmykol znova. Na túto otázku odpoveď nemám. Ale poviem vám jedno. Takýto druh úprimnosti je ten, ktorí spôsobí, že on sa bude cítiť lepšie a jej to zlomí srdce. Možno je úprimnosť vo vzťahu oveľa dôležitejšia ako ranené city, možno je takéto zapieranie iba pretvárkou. Hovorte o mne ako o pokrytcovi, ale položte si otázku. Chceli by ste to vedieť?
