V Amerike sa môžete vydávať v kostole, na pláži, pod malým altánkom vo vlastnej záhrade, môžete sa vydať vo vlastnom dome, či v Central Parku uprostred farebnej jesene. Oddávať môže nie len kňaz, ale rovnako aj minister, či človek, ktorý má licenciu.
Je jedno kto to urobí a ako, jedinečné je práve to, že si môžete vybrať a urobiť si svadbu a niekoľko spôsobov.
Na Slovensku toľko možností nie je. Oddať vás môže zástupca mesta v obradnej sieni – plnej hlavných čŕt a charakteristík minulého režimu – alebo kňaz v kostole pred oltárom.
Svadba v kostole je veľmi výnimočná. Pre kresťanov znanemá požehnanie od Boha pre budúci život, pre ostatných je iba symbolom nového začiatku. No schéma slávnosti nie je taká výnimočná. Prvý svadobný obrad, ktorý som videla, bol práve taký. Nevesta so ženíchom kráčajúci za sebou, doprevádzaní jedným z rodičov. Počas celej omše sedeli uprostred kostola a svadobný obrad sa odbavil iba tak – mimochodom.
Čo teda urobiť, aby tento pre mňa najdôležitejší deň v živote, bol výnimočný? Problém je najmä v tom, že ak chcem aby ma oddal kňaz, musí to byť v kostole. Možno je to možné aj inde, ale zatiaľ som sa s niečím takým nestretla. A ak oznámite kňazovi, že by sa vám to páčilo vedľa kostola, pod 300-ročným stromov, pozrie sa na vás a skonštatuje, že už nie sme pohania. No veď práve.
Každé malé dievča sníva o svadbe. Dávajú si na hlavu uteráky, biele hárky papiera si pripínajú za čelenku. Aj ja som taká bola. Všetky sme snívali o bielych šatách a možno sme z toho tak trochu vynechali "princa". No ako sme rástli, naše predstavy sa formovali aj pod vplyvom médií a samozrejme romantických filmov...
Ak sa budeme pridržiavať zákonov romantiky, nemalo by nám záležať na tom, kto nás oddá a kde. No predstava nevesty v bielom, ako bosky kráča po zamatovej tráve k svojmu vyvolenému, vôbec nie je na zahodenie.
Aspoň pre mňa.
