Ak máš zlomenú nohu, dostaneš sádru. Najprv ju vnímaš ako záťaž, ktorú nosíš so sebou. Zrastanie kostí bolí a svrbí. Po čase si zvykneš a kosť sa zahojí. Keď ti lekár dá sádru z nohy dole, pocítiš, že si vyliečený a z celej tej ráznej ľahkosti ti príde až nevoľno. Ortopéd predpíše tri mesiace bez telocviku a niekedy aj rehabilitáciu. Koľko ti potrvá, kým znova bez strachu skočíš z čerešne?
No dobre, to by sme mali.
Ale čo ak máš zlomené srdce. Dostaneš ranu pod pás. Ohneš sa a po čase sa stále viac dokážeš dvíhať. Srdce bolí stále menej. Po čase zistíš, že to, čo ťa trápilo stále viac a viac stráca na intenzite. Zrazu je všetko jednoduchšie a život, zdá sa, vracia sa do normálnych koľají. Povieš si, že ostaneš chvíľu iba tak žiť. Koľko potrvá, kým znova bez strachu skočíš?
Prečo je tomu tak?
Aj ona vravela, že ma ľúbi a odišla. Aj on predtým vravel, že mi dá všetko a postará sa o mňa, kým mu budem oddaná. Koľko krát už bolo povedané "neublížim ti" a potom tiektli potoky sĺz. Máš vieru, chceš veriť, ale strach ti spútal nohy.
Asi neostáva nič iné, iba zobrať svoj život do vlastných rúk. Uveriť, že strata, smútok a následné liečenia sú súčasťou života. Nebáť sa predsudkov, nesnažiť sa uvažovať nad tým, čo bude keď. Nemyslieť na rozchody, sklamania. Ísť s hlavou dopredu a tešiť sa z každej peknej chvíle, ktorá je ti dopriata. Keď prekonáš sám seba a budeš vedieť, že si zmierený so sklamaním a dokážeš prijať aj úder osudu, potom sa odvážiš znovu veriť.
