„Môžem ju vidieť?“ netrpezlivo ho chytá za rameno novopečený otec. Už teraz je rozhodnutý, že sa mi nikdy nič nestane.
„Ešte nie, musíte chvíľu počkať. Nie ste sklamaný, že to nie je syn?“ podpichuje lekár otca, čo ešte netuší, aké je to tri mesiace nespať.
„Nie, prečo? Veď dôležité je, že je to zdravé, či nie?“ nerozumie otec otázke a čuduje sa, prečo sa ho ktosi snaží dostať na zem, keď on má pocit, že od šťastia vyskočí z kože.
„No veď viete, my muži predsa chceme viac chlapcov. Dievčatá nemôžeme učiť ako sa mení rezerva, ako sa podraďuje do zákruty, nedá sa s nimi pozerať ani futbal, ani iné zápasy, krváky a bojové filmy v kine nechcú vidieť. Nehovoriac o tom, že nám nepomáhajú pri dome a niektoré ani nevedia vymeniť žiarovku...“ vypúšťa zo seba lekár záplavu slov. Otec začína rozmýšľať, koľko sestier a dcér tento pán má a koľko platných pokusov mu ešte manželka odobrí.
„No, neviem. Moja dcéra bude isto šoférovať a vymeniť koleso ju naučím, aby neostala raz kdesi na ceste bez pomoci. Každú sobotu ju budem brávať šoférovať na parkovisko, keď na to príde čas. Chcem aby sa cítila v aute bezpečne a aby som sa o ňu nemusel báť, keď pôjde sama. Moja dcéra bude so mnou rada tráviť čas, kúpi mi lístky na film do kina a spolu uvidíme mnoho filmov. Nebude sa báť priložiť k nijakej robote, naučím ju všetkému čo viem a budem ju podporovať, ak sa pre niečo rozhodne...“ pár pohárikov spôsobilo, že otec nevedel kedy prestať. Už sa nemohol dočkať, kedy ju uvidí a kedy jej ukáže všetky veci. Toľko vecí ju musí naučiť.
„No áno, samozrejme, ale dievčatá odchádzajú z domu, vydajú sa, venujú lásku inému mužovi. Nikdy nebudeme jedinými mužmi v ich životoch. Potom odídu z domu, zabudnú na otcov a nebudú nás už potrebovať,“ zvážnel lekár a práve teraz, keď už ani nerátal s odpoveďou akéhosi obyčajného údržbára, ten prehovoril.
„Vždy budem pri svojej dcéra stáť, uvidím ju robiť prvé kroky, ísť prvý krát do školy a potom sa z nej vracať, budem ju počuť slabikovať prvé slová, zmaturuje, možno bude promovať, ale navždy ostane mojím dievčatkom. Raz ju vysadím pred seba na chrbát koňa a takto si ju navždy zapamätám. Aj keď sa vydá, bude mať vlastné deti... Viem, že odíde, ale ja jej vytvorím domov, a preto viem, že na mňa nezabudne. Ani keď si založí vlastnú rodinu, ani keď sa rozhodne žiť inde,“ povedal otec a zrazu mal pocit, že sa ho zmocňuje akýsi zvláštny pocit straty, neistoty.
„Tak teraz už môžete vidieť mamičku, aj malú, poďte za mnou,“ hovoril lekár nezúčastnene, ako keby jeho slová zneli z obohratej platne.
„Tak, tu ich máte. Gratulujem, mamička, otecko, ale len na pár minút, dobre?“ biely plášť sa za ním zavlnil a už ho nebolo.
„Pozri, pozri aká je peknučká, a aká je maličká,“ pozerá sa mama na mňa a potom sa obráti na otca, „ako ju budeme volať?“
Otec sa na chvíľu zamyslel a potom, ani čo by ho napadlo niečo dôležité, rýchlo povedal: „Asi by sme sa mali spýtať dedka, určite ho niečo napadne...“
