Bolo to dávno, v časoch, keď žili spoločne v jednom tele. Mali dve hlavy, štyri ruky a štyri nohy. Žili spoločne a všetko mali dvojmo. Spoločnú mali iba dušu. Takto žili ľudia spolu, milovali sa a boli šťastný. Šťastnejší ako samotní bohovia. Netrápila ich závisť, samota, smútok ani choroby.
Tak sa bohovia rozhnevali a zoslali na ľudstvo blesky, ktoré každú bytosť rozdelili na dvoje ako nože. Všetky časti tela im zostali rozdelené rovnako, okrem duše. Tú mali iba jednu a preto každému ostala iba polovica. Potom bohovia zoslali búrku a silný vietor, ktorý ľudí rozosial do rôznych kútov sveta. No bolesť, ktorá v nich zostala pri strate duše, stále pretrvávala.
Odvtedy sa ľudia túlajú po svete hľadajúc druhú polovicu svojej duše. Nenájdu pokoj, kým ju nenájdu. Až potom môžu splynúť spoločne do jedného a byť znovu jedným telom a jednou dušou.
