Možno aj preto, že som vyhlásila vojnu čižmám, ktoré mi zahrievali nohy už veľmi skoro, možno preto, že som sa obrnila trpezlivosťou a vzala na milosť kabátik plnený plyšom. Pamätám si ešte minulý rok, keď sa k nám olievači na Veľkonočný pondelok brodili snehom. Čestvo napadaný, nekompromisne mokrý a v šialenej výške im zachádzal do sviatočných topánok, v ktorých sa vracali z rannej omše. Preto len opatrne otváram stránky popísané slnečnými lúčmi, ktoré voňajú po fialkách.
Dnes tomu môžem veriť. Ako keď on povie "milujem ťa" a ona sa usmieva a hovorí mu svoje áno. Toľko vecí je neistých, netrvalých, toľko vecí sa nakoniec nestane. Ale dnes prší. Búrka sa preháňa po kopci, operia sa do košatých orechov a vlní trávou, ktorá v záplave dažďa vyzerá ako rozbúrené more. Všetky farby sa stávajú ostrejšími.
Nastáva ticho. Hrmenie sa pomaly približuje z veľkej diaľky, no je ho počuť stále hlasnejšie. O chvíľu blesk udrie celkom blízko a ozve sa ohlušujúci úder. Vzduchom sa šíri vlna vzrušenia, pretrváva a odchádza iba pomaly. Prichádzajú návaly ďalšieho dažďa, vzduch je plný vody. Potôčiky stekajú po cestičkách a cestou sa valí rieka.
Pršať neprestáva, pocit naplnenia ovláda, čakanie nebolo márne.
Prvá búrka tejto jari... Vítam ju ako priateľa, na ktorého sme všetci čakali celú zimu.
