Už nejaký čas sa naša organizácia venuje práci s handycapovanými.Niektorí z nich majú to šťastie, že majú rodinu, ktorá sa o nich staráa podporuje ich, iní sú odkázaní na život v "DSSku". Chodievame tam ajmy. Krčíme nosom nad zápachom, ktorý sa šíri po chodbách a nechápavokrútime hlavami nad veľkosťou izieb, v ktorých bývajú. Pod lupou, je tovšak ešte horšie.
Pokiaľ chce niekto z klientov z domova odísť,potrebuje na to povolenie. "Dovolenka" nesmie presiahnuť viacako mesiac a pol... Bez ohľadu na presné číslo sa takto zmarili šance na to, aby stále mladý človek vycestoval do zahraničia ako dobrovoľník. Je úplne jedno ako sa volá alebo koľko má rokov. Nemá rodinu, nemá kam ísť. Ak by odišiel do zahraničia, prišiel by o miesto v domove. Prakticky by sa z neho tak stal bezdomovec na vozíku.
Ak by vycestoval na čas, ktorý mu to "dovolenka" dovoľuje bola by to jeho prvá zahraničná skúsenosť a zmena prostredia akú už veľmi dlho potrebuje. Ak by aj riskol tých 42 dní dovolenky a vycestoval by, mohol by prísť o izbu. Dokonca aj medzi "domovákmi" sa nájdu žiarlivci alebo im môžeme hovoriť "ľudia, ktorí urobia čokoveľ, aby si zlepšili podmienky". Faktom zostáva, že toho majú v živote naozaj veľmi málo. Samostatná izba, čo i taká malá, že sa do nej sotva zmestí posteľ a skrinka na oblečenie, je lepšia ako dvojizba s niekým, kto celú noc prestoná alebo prechrápe.
Raz, keď sme začínali s hodinami anglického jazyka, mi jeden žiak povedal, že bohužiaľ on v stredu chodiť nemôže, lebo sa kúpe. Vŕtalo mi v hlave, čo to vlastne má znamenať... On sa kúpe? Je to nejaký špeciálny kúpeľ alebo nejaká fyzioterapia? Nie...
Potom Evka povedala, že dostali na Vianoce autolaky. Trpko sa smiala a ja som vlastne nevedela, či to myslí vážne. No evidentne to bolo vážne.
Vykúpať sa klienti môžu iba raz do týždňa. Ak si zrátate superhorúce dni v lete, spotené vetrovky v zime, takáto taktika je vlastne hazardovanie s hygienou a zdravím klientov. Kúpanie prirovnávajú k autoumyvárke. "Namočia ťa, polejú šampónom a osprchujú." To je všetko na ďalších sedem dní!
"Poprosil som sestričku, či by mi neumyla vlasy, lebo som cestoval do Bratislavy. Musel som ísť ako taký neumytý dilino... nemala čas."
Sestričky sa starajú o množstvo pacientov a je jasné, že nemôžu stíhať úplne všetko, nemajú dostatočne zaplatené, každodenne musia pomáhať, utierať, upratovať, kŕmiť a obliekať. Nezostáva čas zaoberať sa ľudskou dôstojnosťou.
A my stojíme a prizeráme sa. Odpudzuje nás zápach, pokrivené končatiny a nezrozumiteľná reč. Pritom by stačilo tak málo. Prísť a trochu sa prozprávať. Odbúrať v sebe bariéry a pochopiť, že telo je len obal.
Urobiť niečo pre druhého bez toho, aby sme čakali niečo naspäť. No nikto neprichádza, nikto nemá záujem. Všetci sa môžeme zapojiť a urobiť tak svet krajším, ale nemáme čas. A potom si hovoríme ľudia, sme hrdí na to, že sme poslali 45 korunovú sms správu a pomohli. Pomáhame iba spôsobom, ktorý vyhovuje nám. Nevieme sa obetovať, akosi sme si zvykli, že stále to niekto urobí za nás. Jednáme so svetom v rukavičkách. Dodržiavame bezpečný odstup, aby sme sa náhodou nenakazili...
A tak zostáva iba opýtať sa. Prečo?
