Pozerám sa na to audiovizuálne nešťastie a počítam, koľkým pánom poslancom sa podarí vysloviť „ľ“ v jedinom slove, čo majú verejne vysloviť. Na počudovanie to nezvládajú viacerí, aj keď slovenský jazyk by mali mať v malíčku, veď sú už všetci po škole.
Trafiť sa na ústavu sa podarilo každému z nich, je to – naozaj – veľká plocha. Trochu som nepochopila ten bozk, čo sa našej ústave ušiel, ale keďže to bol muž, od ktorého ho dostala, zmenu legislatívy v blízkej dobe neočakávame. Keby to bola urobila žena, možno by sme sa dočkali aj palcového titulku o „lesbickom vzťahu“.
Musím uznať, že celková choreografia posúvania radu im vyšla veľmi pekne. Len im pri nácviku mohli ukázať, kam presne sa treba podpísať. Vďaka za milú pani, ktorá nestratila duchaprítomnosť, ani keď dopísalo pero...
Priznávam sa bez mučenia, že po včerajších Čarodejniciach z Eastwicku bol toto najlepší televízny program, aký som videla. Dramatický (výrazy niektorých poslancov boli priam umelecké), zábavný (prítomnosť Janka vždy zdvihne náladu a rozvíri vodu, asi ako náhla smrť v telenovele), poučný (mala som možnosť spoznať všetkých poslancov a urobiť si aký-taký obraz o novom parlamente) a bolo v ňom i trochu romantiky (pohľad na pána K. a jeho... no proste na neho, vždy stojí za to).
