Gazda - ako volá Domča všetkých našich otcov - sa vybral do banky. Ako pán v rokoch sa vyobliekal do obleku a tmavého kabáta, na hlavu si nasadil tvrdý klobúk a v ruke niesol seriózny kufrík. Pôsobil vážne, možno aristokraticky, s výraznými črtami, ostrým nosom a nízko posadeným hlasom.
Slečna pri okienku vybavila klienta. Pohľadom pozvala Gazdu, aby sa posadil a potom začala búšiť do kláves a klikať myšou. A vtedy sa to stalo.
Gazda tým nemyslel nič zlé, nechcel ju uraziť, ani jej naznačiť, aby sa ponáhľala. Keď videl ako rýchlo pracuje, chcel ju upokojiť a preto celkom dobrosrdečne povedal:
- Nech sa páči, v pohode, len si to dokončite.
Domka mi tvrdila, že na neho vrhla vraždiaci pohľad. Pohľad, ktorý hovoril:
- Ty jeden grobian, tak ja sa tu snažím a ty ešte provokuješ...
Uvedomila som si, že táto žena musí dennodenne natrafiť na ľudí, ktorí jej dávajú pocítiť, že je pomalá, príliš neochotná alebo málo usmievavá. Preto si, zvyknutá na takéto situácie, neuvedomila, že niekto skutočne má čas. Že niekomu nevadí počkať, posadiť sa.
Prečo takto reagovala? Lebo veľa ľudí si povie, že tá predavačka je tam pre mňa a ak sa jej nepáči, nech dá výpoveď. Rozhodli sme sa kritizovať, lebo chváliť sa neoplatí. Preto si dajme záväzok na tento týždeň.
Dokážme niekomu, že "dobrí ľudia, ešte žijú". Skúsme odpustiť predavačke, že jej došla páska v pokladni. Skúsme si povedať, že niektoré veci jednoducho nestoja za to, aby sme si kvôli nim zvyšovali tlak. Buďme k sebe na chvíľu dobrí. Dokonca si môžeme pomôcť. Podržať si dvere alebo uvoľniť sedadlo v autobuse. Povedať milé slovo alebo sa iba usmiať. (ja sa budem)
A ktovie, možno sa nám takto podarí zmierniť februárove mrazy.
