Bola som urobiť rodinný nákup. Také to klasické všeličo. Nejaký šampón, maslo, chlieb, syr, mäso a mlieko. Nejaké pochutiny, jeden plastový box minerálky, pár fliaš piva, dve kávy a jednu čokoládu na varenie.
- Môžem Vás poprosiť o občiansky preukaz?
-- ???
- Viete, kvôli tomu pivu, že či máte 18 rokov.
-- ??? Vo vrecku mám iba kľúče od auta, stačí to ako dôkaz?
- No, ak by ste mi radšej nejaký doklad.
-- Doklady mám v aute na parkovisku.
- No ak by ste pre ne zašla.
-- To vážne? ???
- No, inak vám nemôžem predať to pivo.
Ľudia pri pokladni sa začali sťahovať k iným, pár z nich prehodilo pod fúzy niečo ako "toto nie je možné" a zvyšok sa iba nervózne obzeral. Chcela som alebo by som sa teda aspoň mala ponáhľať, ale bola som ako ovalená. Vybrala som doklady zo skrinky v aute, vrátila sa k pokladni, kde predavačka ešte stále pokojne sedela na stoličke. Prezrela si môj preukaz a tvárila sa akoby som mala po 18tke 5 dní, nie takmer 6 rokov.
Ale to mám zato, že nepočúvam moju mamu... začínam sa maľovať. Iba pre vás pani Anna.
