Trochu patetiky na nedeľný večer...

Tlmený zvuk vody v kúpeľni. Intimita, na ktorú nemám právo. Príliš veľa vecí, príliš veľa pocitov. Je toho jednoducho priveľa. Stále sa to nabaľuje ako snehová guľa z kreslenej rozprávky valiaca sa dolu kopcom. Ako voda napĺňajúca priehradu. Ako dlho vydrží?

Nebolo by azda lepšie vypúšťať vodu po troškách? Postupne pridávať na intenzite a nie čakať, kedy hrádza prerazí. Ale čo ak je už tlak príliš veľký, čo ak sa už nedá urobiť malý otvor, aby voda vytekala pomaly. Akékoľvek uvoľnenie prinesie záplavu, ktorá sa nebude dať zastaviť.
Otázne je, čo sa stane potom. Jednou z možností je, že voda zaplaví všetko, čo jej bude stáť v ceste a ostane po nej iba spúšť. Potom je tu ešte jedna možnosť, že pôda je už natoľko vyprahnutá, že čaká iba na záplavu, ktorá ju obnoví.

Hovorí sa, že kto neriskuje nevyhrá. Hovorí sa, že risk je zisk. Hovorí sa, že žiadna kaša sa neje taká horúca, aká sa navarí. Pravda bude asi niekde uprostred. No proste ho "lubim".