Matka. Dvojnásobná. Po ukončení štúdia na bohosloveckej fakulte som sa venovala antropológii, lebo človek a jeho myslenie, konanie a správanie je pre mňa fascinujúce. Doktorát som získala z teologickej antropológie, pohľadu na dušu človeka. Môj život obohatil pobyt v Amerike aj semináre v Nemecku. teraz má môj život nový rozmer. Rodinu. Venujem sa deťom na vyučovaní besiedky, aj keď mám pocit, že sa toho viac učím ja od nich ako oni odo mňa. Angažujem sa v Matici slovenskej, lebo byť Slovenkou v Dunajskej Strede je niekedy ťažšie ako byť Slovenkou v zahraničí. Kategoricky však odmietam akékoľvek národnostné rozbroje. Mojim úsilím je navzájom sa zdieľať a tešiť zo svojej inakosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Anita konala rýchlo. Ani k tomu nepotrebovala známosti svojej mamy. Vystačila si s vlastnými. Napriek tomu, že bol na druhý deň sviatok, lekár ju prijme. Dokonca s ňou na vyšetrenie pôjde aj „nádejný otecko“. Mám však ísť aj ja.
Kedysi som mala skvelé plány a ešte lepšie vyhliadky do budúcnosti. Všetci ma prehovárali, aby som išla študovať ďalej. Najlepšie zubarina, právo, alebo financie. Hlavne niečo, čo dobre vynáša.
Ráno som sa prebudila ako mátoha. Ale aj tak by som rada pozvala našu pediatričku na krátky nočný pobyt do našej izby, aby mi zopakovala ako to myslela tým, že polročné deti sa v noci budia už len raz, alebo dvakrát.
Znovu mi zazvonil mobil. To je ako keby naschvál. Vždy, keď malý plače, alebo ho kúpem, alebo kojím, alebo spí a to najčastejšie práve vtedy, zvoní ten prekliaty mobil. Ak to bude znovu môj manžel, tak ma asi šľak trafí.
Papáme, kakáme, sme chorí a občas sa máme fajn. Materinský plurál by mal byť oficiálne uznaný ako gramatický tvar.
Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka „v podstate“ v platnosti častice má význam zhrnutia s obmedzením na isté (nedôležité) prípady. Lenže, čo sú to tie nedôležité prípady?
A za čo si sa dnes pochválila, pochválil ty? Deň sa začal všedne. Spím si na pohovke, je 7:17. Manžel ma budí rozospatým nepríjemným hlasom: „Prečo spíš tu?“.
Nový život. Podľa môjho názoru je to ten najväčší zázrak, aký mohol Pán Boh vymyslieť. Po hodinách bolestí odrazu držíte v rukách dieťa. Nového celého človeka. Čarovné. Končí sa prvá etapa strachu a nastupuje tá druhá.
„Hnutie za lepšie Maďarsko má za cieľ dokončenie zmeny režimu a vytvorenie spravodlivejšej spoločnosti, ako je dnes.“ Nejako tak sa končí úvodný odstavec „Zakladajúceho vyhlásenia“ na internetovej adrese hnutia.
A sme v tom zas. Teda, ja som v tom zas. Neviem, ako sa to mohlo stať. Aj keď, asi som bola pri tom. „No čo“, povedala som si. Veď dobre. Radšej teraz, ako neskôr. Aspoň nebude medzi deťmi taký veľký rozdiel.
Mám jedného známeho. Nestretávam sa s ním veľmi často, ale keď už nadíde tá chvíľa, točí sa rozhovor okolo jednej témy- aký má on zlý život, aké je Slovensko zahnité a hrozné a ako veľmi on chce ísť do Ameriky, pretože tam je všetko iné. Neviem, čo presne to iné má znamenať, lebo asi to, čo si on predstavuje, som tam ja nenašla. Niečo bolo rovnaké, z niečoho sa dá poučiť, ale žiť by som tam nechcela.
Odkedy sa mi narodil syn, každá známa (a dokonca aj poniektorí muži) mi pri stretnutí položila ako druhú alebo tretiu otázku, či ešte kojím. Na jednej strane je to dosť osobná otázka a ... nič im do toho nie je. Na strane druhej ma však teší, že toľko ľudí sa raduje so mnou, že môžem syna kŕmiť tou najvhodnejšou stravou, budovať jeho imunitu, zabezpečovať správny rast a silu. Kojeniu sa dnes pripisuje veľký význam. Našťastie. Tejto téme sa venovali hodiny a hodiny v poradni a kurze pre mamičky, v nemocnici po pôrode, pýta sa ma na to detská lekárka pri každej kontrole. A ja odpovedá iba: Áno, ešte kojím. Všetci spokojne kyvkajú hlavou a dôrazne mi pripomínajú, že to nie je samozrejmosť, aby som aj po 5 mesiacoch stále mala mlieko. Áno, ja viem. Som rada a veľmi si to vážim. Napriek tomu mám stále zvláštny pocit, že to kojenie nie je celkom spoločensky... povedzme... želané.
Nepamätám si chvíľu, kedy mi moja mama prestala spievať uspávanky. Ale viem, že mi text jednej z nich znel v ušiach celé detstvo, dospievanie. Znel mi v ušiach keď som zaspávala, ale aj keď som sa cítila sama, smutná, vyčerpaná. Aj keď bola mama stovky kilometrov ďaleko, bolo to, ako keby ma pevne držala v náručí. Cítila som bezpečie.
Ďakujem Bohu za to, že ma zatiaľ obdaroval zdravím a na presúvanie z miesta na miesto môžem veselo používať nohy. Obdivujem ľudí, ktorí na vozíčku brázdia ulice. Skutočne, obdivujem ich. Aké zložité je presúvať sa, nakupovať, ísť na poštu či do kina ak ste odkázaný na kolieska, som si uvedomila až teraz. A to tie moje patria ku kočíku.
Nechystám sa spievať hity s kapelou Lojzo. Skôr podať krátke pozorovanie z ulíc slovenských. Asi v každom väčšom meste natrafíme na trhovisko, kde okrem zeleninky a chryzantém nakúpime aj topánky, bundy, hračky, elektrické cigarety aj sponky do vlasov. Ich spoločným menovateľom je „Made in China“, či záhadnejšie „PRC“.
V posledných dňoch sa médiami prehnala informácia, že naša najistejšia, najväčšia a takmer vševládna Všeobecná zdravotná poisťovňa hapruje. Táto informácia sa ku mne dostala už pred vyše týždňom, ale vtedy som jej až takú vážnosť neprikladala. Myslela som, že v júli od VSZP nič potrebovať nebudem. Ale ako strašne som sa mýlila. Konkrétne ani neviem, čo sa stalo- niekto nepodpísal zmluvy, niekto nebude platiť a nikto za to nie je zodpovedný- no hotové Slovensko.
Po rokoch strávených štúdiom vo „veľkomeste“ bol návrat do toho rodného, dvadsaťtisícového, prekvapujúci. Oceňujem vzdialenosť každého úradu a obchodu na 20 minút pešej chôdze. Jediný autobus, ktorý je potrebný, je asi ten, čo chodí do obchodného domu za mestom. Niektoré veci sú rovnaké. Ranná kolóna tiahnuca sa cez hlavnú križovatku sa rovná zápche na Novom moste. Zarážajúce nie sú však podobnosti, ale rozdiely. Špecifiká malomesta, ktoré sa zrejme rozšírili medzi obyvateľstvom ako mor. A možno tu boli prítomné stále, iba ja som si ich všimla až teraz.
Odrazu sa cítim stranená. Doteraz som frflala na všetky tie povinnosti, ktoré mám. Sťažovala som sa ako nestíham, aká som vyčerpaná, aký mám zlý život, ako ma všetci využívajú a ako ma nikto nemá rád. Nehovoriac o tom, že toto všetko sa prihodilo iba mne. Všetci naokolo sa majú skvelo, užívajú si život a tešia sa. Majú dobrú prácu, zariadený domov, v kolektíve sú obľúbení a väčšina k nim vzhliada ako k božstvu, alebo minimálne polobohovi, polobohyni.
