Ona dostala kvety a on fujaru, ktorú držal rovnako rozpačito a bezobsažne ako tam stál. Ako zvieratko v cirkuse, ale dav je nadšený, skanduje Šeherezáda a Onur. Tí ľudia nepoznajú a neobdivujú hercov, ale postavy, ktoré, medzi nami, nie sú skutočné. Neskutočné je to vlastne celé. Dobre, že ideme preč, hovoríme si na pumpe, tesne pred rakúskymi hranicami.
Mostar je skutočný viac než dosť. Divoký ako tá cesta, ktorá doň zo Sarajeva vedie. Je zanedbanejší a zničenejší, má v sebe pátos mesta, ktoré si prešlo svojim. Inak ako Sarajevo. Neviem ten rozdiel popísať, možno sme len zašli hlbšie dovnútra Balkánu. Veľa budov je opravených, ale veľmi veľa stále zničených.
Vnútri budov už stihli vyrásť stromy
Krátky historický exkurz vyzerá takto:
Od apríla 1992 bojovali Chorváti a Moslimovia spolu proti Srbom a Čiernohorcom, ktorí mesto ostreľovali, ale trvalo jeden celý mesiac, kým sa obrátili proti sebe. Dva roky potom strávili strieľaním z jedného brehu Neretvy na druhý, pričom používali prevažne delostrelectvo a popritom zničili prakticky celé staré mesto. Úplne.
V novembri 1993 sa okrem toho bosnianskym Chorvátom podarilo zničiť aj most. Večer pod ním na kamenných blokoch na brehu rieky sedíme. Je pokoj, far from the madding crowd hovorím si nie prvýkrát. Napriek tomu, že sa nič nedeje, je to silný zážitok. Nejaká hudba z reštaurácie a nejakí ľudia sediaci neďaleko. Väčšinu času trávim snahou nie pochopiť, ale aspoň si zapamätať to, čo vidím. Pre tento pocit sme sem prišli.
Práve vtedy si uvedomujem, že zničenie mosta, ktorý bol odjakživa dôvodom existencie celého mesta, malo mať najmä psychologický účinok. Oddeliť. Nakresliť čiaru.
Schválne, nájdite jeden rozdiel.
Keď vidíme most padať, máme zimomriavky a opäť pocit, ktorý sa nedá opísať. That was the single most poignant, pointless and depressing event in the Yugoslav civil war, píše Lonely Planet.
Video od 2:00
Na druhý deň si prezeráme starý zachovaný dom bohatej moslimskej rodiny. Na nádvorí je prázdno, chvíľu sme nerozhodní, potom z dverí vychádza majiteľ. Trochu hanblivo nám dopredu hovorí, že nás prevedie a porozpráva za dve eurá na hlavu. Má slabý hlas, na jedno ucho nepočuje a do angličtiny pletie germánske slová. Ponúka nás figami a hroznom, po prehliadke sa ešte rozprávame.
Oženil som sa so Srbkou, spolu sme odišli do Švédska a tam som dlho žil. Rozviedli sme sa. Ženy, viete. Potom som sa vrátil. Teraz žijem s Chorvátkou na druhej strane rieky a tu som iba v lete.
Rozpráva a pôsobí náhlivo. Chvíľu si myslíme, že sa musí pomodliť, je predsa moslim a práve by mohol byť čas, ale pri našej otázke povie veľmi moslim nie som. Rodičia ma k tomu neviedli a aj tak som vyrastal v komunizme.
Nad chorvátskou časťou je na vysokom a strmom kopci kríž, ktorý mi namiesto viery pripomenie sochu Alexandra Veľkého v Skopje, naše vlastné dvojkríže a veľký kríž na veľmi podobnom kopci nad Kosovskou Mitrovicou. Myslím na trochu zlomyseľné a trochu zúfalé vyznačovanie si vlastného teritória voči niekomu, koho nemáte radi. Nech už je to ktokoľvek. Albáncov od Srbov v Mitrovici tiež oddeľuje most, presne ako tu, ale je na ňom ostnatý drôt, hliadky a varovania. Na kopci nad Mostarom je namiesto toho všetkého kríž.
Oddeliť. Nakresliť čiaru.
V Bosne to stále nie je selanka, netreba si klamať.
Mostar je nádherný úplne iným spôsobom ako Sarajevo. Most je symbol, presne taký, ako si symboly predstavujem. Vo svojej malosti je veľkolepý, zosobňuje Bosnu a jej občas viac, ale často menej úspešné pokusy o spolužitie. Dlaždice na ňom sú vychodené dohladka a vidno z neho šesť mešít. Okrem toho je zúfalo preplnený, k tomu naliehavý pocit, že všetci sú tam aby tam boli, nie aby to precítili. Tak nás tie masy predsa len dobehli, hovoríme si. Záchod stojí euro a chalani z mosta do rieky síce skáču radi, ale neskočia, kým nevyzbierajú 25 eur. Aj turizmus nás už dobehol.
Keď ideme okolo ženy predávajúcej suveníry v jednom z mnohých stánkov, hovorí práve vedľajšiemu predavačovi: Keby si to naše mesto už radšej nefotili.
