Niekedy to nie je sranda, lebo ak príliš veľa cestujete, občas sa pristihnete pri myšlienke, že si nie ste istí, kde presne bývate. Za tento rok som stihol internát v Krakove, Varšave a Prištine, pomedzi to pár nocí v Škótsku, Macedónsku a Albánsku a ešte niekoľko v aute niekde (bohviekde) medzi spomenutými. A aj na Slovensku, aby sa nepovedalo. Domov je síce tam, kde je mama a jej koláče, to je jasné, ale tam som bol asi úplne najmenej.
Tak ale teda. Dlho som bol v Krakove, lebo Krakov je úžasný a ešte k tomu pri dobrej premávke aj dve a pol hodiny autom z domu. Veľa dobrých článkov som stadeto napísal, ale určite najlepší (a najprácnejší) bol tento. Pre dokonalý zážitok odporúčam pustiť aj reproduktory.
Vtedy som ešte nevedel, že na podobnú tému budem teraz písať diplomovku, ale tak zase vtedy som nevedel veľa vecí.
Hlavný kostol na hlavnom námestí bývalého poľského hlavného mesta
Občas som sa doma ukázal, ba som sa niekedy začiatkom leta aj na Lomnický štít vyviezol. Pekne bolo. Aspoň teda predpokladám, lebo tak si spomínam z tých výletov predtým. Tentokrát nebolo vidieť nič. Vlastne bolo, hneď ako som sa lanovkou zviezol naspäť na Skalnaté.
Svetlý moment v inak neprerušenej hmle počas môjho polhodinového pobytu na vrchole.
Niekedy vtedy, keď som porovnával kvalitu poľskej a slovenskej hmly (slovenská bola lepšia), mi v hlave skrsla myšlienka navštíviť pár priateľov, s ktorými nie som sám v Stoličnom Edinburghu.
RyanAir sa postaral o letenku v cene mesačného paušálu a tak, keď som pristával na letne upršanom edinburghskom letisku, dostal som správu: "Už si dorazil? Plzeň sa chladí." Ak vám nie je jasný rozdiel medzi letne a zimne upršaným Edinburghom, konzultácie poskytnem súkromne, teraz hádam len toľko, že chladená Plzeň na prázdny žalúdok ma dorazila pomerne razantne.
Otvoril som ďalšie české pivo, rozbalil slovenské cigarety, zbehol do poľského obchodu po českú Kofolu a radostne som si povzdychol: "Krásne Škótsko." Škótsko milujem, aj keď racionálny dôvod nato nemám. Krajina plná Poliakov, tehotných teenageriek a CCTV kamier sa racionálne milovať nedá.
Vedel som si predstaviť voľkať si takto aj ďalej obklopený stredeurópskymi potravinami, ale čosi, nejaká neodbytná myšlienka, ma stále v hlave tlačila. Naveľa-naveľa som si spomenul, že som sem neprišiel Kofolu piť, lebo to môžem robiť aj doma a pobral som sa na Isle of Skye.
Niekde medzi Stirlingom a Fort William. Signál nebol. Ovce boli.
Isle of Skye je prudko romantický a upršaný ostrov, na ktorom dokopy nič nie je. Asi preto tam všetci chodia a volajú ho romantický. Mesto nájdete počtom jedno, veď aj Ilava je okres, ale napríklad obchod s obuvou v ňom nie je. Rozpadli sa mi topánky a ak som chcel nové, mal som ísť naspäť na pevninu. Nešiel som. Inak je ostrov krásny, dokonca možno ešte niečo viac a na vrátnici môjho hostelu pracoval hluchý vrátnik, ale prišiel som nato až poslednú noc, keď som ho prosil, aby ma ráno o šiestej zobudil. "Nebudem počuť budík." bola jeho odpoveď. Preventívne som sa teda budil celú noc.
Got a problem with dvojjazyčné tabule?
Inak takto je cesta na Isle of Skye pohodlnou osem až desaťhodinovou jazdou po vidieku, ktorý tvorí asi osemdesiat percent celého Škótska. Cesty príjemne kľukaté a príjemne úzke, všetko zelené, ešte viac zelené a potom ešte trochu viac zelené. Ďalšie dve farby, ktoré sa vyskytujú: modrá a šedá. Tá druhá viac. A ovce.
Bol som na výlete loďou po Sound of Raasay, čo nie je nič iné ako obyčajný záliv, tak nechápem, prečo mu dali názov ako keby to bola blackmetalová kapela. Loď bola skôr loďkou a aj to takou pochybnejšou. Trimali šme še jak dzivi, chytali farbu okolitej prírody a kapitán si spokojne lovil ryby. Ulovil, uložil, kývol smerom naľavo, kde bolo otvorené more a stoicky zahlásil: "Štyristo kilometrov rovno a ste na Islande." Stmievalo sa pol hodiny po polnoci a o pol štvrtej bolo vidno.
Keď som po výlete sedel na móle a prispôsoboval vnútornosti tomu, že sa už nekolíšeme, napísal som tiež článok, ktorý je úplne najlepší. Pochopiteľne.
Loch Dunvegan. Pravdepodobne.
Posledný deň som navštívil Stirling a ak si pozriete miestnu katedrálu (The Holy Rude - tiež názov), preklad slovenského textu pochádza odo mňa. Ten predchádzajúci, spáchaný pravdepodobne miestnou slovenskou aupairkou bol takým prznením nášho posvätného jazyka, že sa vo mne ozvala prekladateľská česť a musel som konať. Zadarmo. Skúpi Škóti, chápete.
Dopil som poslednú Plzeň a pobral sa ďalej. Bratislavské letisko ma pobavilo bochníkom chleba položenom na automate na lístky, ale inak sa nijako neodlišovalo od vžitej predstavy, ktorú o ňom máme. To bolo ráno. Večer som nasadol do vlaku a odviezol do Budapešti. Fotky stade nemám žiadne, lebo veď kto by si už len fotil Budapešť. Pokračoval som do Belehradu a ani stade fotky nemám, lebo som celý čas sedel na stanici, tváril sa, že čítam noviny a hádzal očkom po Srbkách.
Spolu s asi dvadsiatimi Kosovcami, o ktorých v rámci vžitých predstáv nepochybujem, že boli z jednej rodiny, som sa odviezol do Prištiny. Zaujímavá cesta to bola a o tom si môžete prečítať tu.
Priština, ako som nezabudol spomenúť v žiadnom zo svojich článkov stade, je pecou bez jedinej rieky zato s kopou betónu. Pamiatok veľa nie je, zato som tam stretol veľa milých a priateľských ľudí a môžete ma aj ukrižovať. Proste to bola pravda.
Tu, hľa, panoráma metropoly Kosova.
V Kosove sa nechcete narodiť, pretože nikto sa nechce narodiť tam, kde má nulové príležitosti, ak nerátame možnosť zamestnať sa v niektorej z desiatok únijných inštitúcií alebo otvoriť si svoju vlastnú mimovládku.
Kosovo je iná krajina, ale nie je prehnane náboženská, preto prívlastok moslim je pri charakteristike rovnakým nezmyslom, ako keby niekto u Slováka ako prvé spomenul, že je katolík. Aj židovský cintorín majú a aspoň v tom sú nam podobní. Je v rovnakom stave ako tie u nás
Photo by Neta. Neta bola z Izraela. Loius z Thajska. Vybral sa do Albánska, kam ho pustili aj keď nemal víza. Možno ako atrakciu. Potom sa stade nemohol dostať von.
Veľa stavieb v Kosove je úplne nových, tu hľa, architektonický skvost v Prizrene. Na stene je poďakovanie všetkým krajinám, ktoré Kosovo uznali. Posledne tuším Saudská Arábia. Alebo Nový Zéland? Ak áno, musíme im to v tom futbale natrieť o to viac.
Prizren je najkrajším ale aj najsmutnejším kosovským mestom. Na kopci, za ostnatým drôtom a varovaním o mínach je zničený kostol. Pod ním vypálená srbská štvrť so starými nápismi prevolávajúcimi na slávu Vojislavovi Šešeljovi na stenách domov.
Kosovo bolo natoľko krásne, že sme to tam už nemohli vydržať a v litovsko-macedónsko-česko-slovenskom zložení sme sa vybrali do Macedónska a Albánska. V Macedónsku sú na každom rohu policajti a my sme hneď na druhej zákrute za hranicou dostali pokutu.
V Skopje je rieka, ale inak rovnako horúco ako v Prištine. To, čo na obrázku vyzerá ako čin šialenej militantnej feministky, je macedónske národné jedlo. Meno si nepamätám, ale bolo výborné. Spolu s predjedlom, pivom (na obrázku) a kávou (nie na obrázku) spolu za päť eur. Cigarety (na obrázku) za euro, ak ich kupovala Danica. Danica bola z Macedónska. Ak som ich kupoval ja, boli od eura päťdesiat vyššie.
Jedlom nás sprevádzal spev z neďalekej mešity. Dojem kazil chrapčiaci reproduktor a to, že ten spev nikoho nezaujímal.
V Kosove sú hory. Aj v Macedónsku a Albánsku. Ako som mal neskôr proti svojej vôli zistiť, aj v Čiernej Hore. Veď to dá rozum. Hlboko a vysoko v macedónskych horách je Kruševo. Historické a patrične historicky zanedbané mesto. Na kopci nad ním stavajú pamätník chlapíkovi menom Toše Proeski, ktorého poznať nemusíte, ale v Macedónsku je národným hrdinom, pričom mu na dosiahnutie tohto statusu stačilo vedieť spievať. Zabil sa, chalan, čoho dôsledkom bol trojdňový smútok a štátny pohreb.
Okrem toho sme sa v Kruševe asi ako jediní cudzinci zamotali aj na miestnu svadbu. Nestrieľalo sa, ale vlajkou si zamávali. Okrem toho mi v pamäti utkvela ešte aj nie veľmi pohľadná a smutná nevesta. Nikto naokolo nevyzeral, že by mu čo i len jedna z týchto jej dvoch vlastností prekážala v zábave.
Vlajka pekná, ne?
Večer, ešte predtým ako nás mohli vtiahnuť do víru tej svadby, sme vyrazili smerom do Ochridu, najvychytenejšieho macedónskeho turistického strediska. Aby som použil správnu terminológiu, minulosť sa v ňom snúbi s prítomnosťou, čo v praxi znamená, že vám tam každý chce niečo predať. Napríklad aj výtlačok Koránu pred kostolom v improvizovanom kníhkupectve.
O niekoľko týždňov neskôr sa na jazere potopila výletná loď a zahynulo veľa turistov, najmä Bulharov
Albánsko treba vidieť, ale ak si chcete ušetriť námahu, táto fotografia je jeho esenciou. Všimnite si prosím horúčavu, hory a za nimi ešte vyššie hory. To je Albánsko. Všimnite si tiež, že nevidíte cestu. Vysvetlím neskôr.
Albánsko sme prešli krížom-krážom, alebo presnejšie, prešli sme ho po priamkách. Cesty sa totižto tiahnu údoliami, kľukato, ale pokiaľ ide o smer, prakticky rovno. Každých povedzme päťdesiat kilometrov potom nasleduje odbočka pochybnej kvality do vedľajšieho údolia, tak to je.
Všimnite si tiež, že ani preľudnenosť nie je v Albánsku problémom.
Tu, nech sa páči, Gjirrokaster, historické a tiež patrične historicky rozpadnuté rodisko Envera Hodžu. Nad mestom je hrad. Na nádvorí hradu rozpadávajúca sa stíhačka. Vo vnútri zaparkovaný mercedes. Ak sa o celej ceste a aj mercedesoch chcete dozvedieť viac, tu je obsiahly a výborný článok. Ešte lepší ako tie predchádzajúce.
Tu môžete napríklad upriamiť svoju pozornosť na šírku chodníka a bezpečnosť chodcov.
ÁNO! TOTO, drahí čitatelia, presne TOTO je to údolie, po ktorom sme hodinu šli, prešli tridsať kilometrov a potom zastavili, lebo sa nám niečo nezdalo. Danica vystúpila, lebo vedela našťastie trochu po albánsky. Dosť nato, aby sa od miestnych dozvedela, že cesta, ktorá sa tam niekde mala nachádzať a previesť nás do vedľajšieho údolia, napriek všetkým mapám a značkám neexistuje. A také pekné údolie to mohlo byť. Vďaka neexistencii cesty sme mali možnosť pozrieť si ho ešte raz pri ceste späť
Čiže praktická rada: v Elbasane neodbočujte na hlavnej križovatke doľava. Ani na vedľajšej. Na žiadnej križovatke neodbočujte. Choďte rovno.
Po štyroch dňoch sme sa z Albánska vrátili bez problémov do Kosova. Bez problémov, lebo sme netušili, že na problém sme si už zarobili. Vrátili sme sa bezpečne, čo s odstupom času považujem za čoraz väčší zázrak. Na hraniciach stačilo povedať "Prishtina Summer University" a šli sme spredu. Inak šiel spredu každý. Hranica sa prekračovala spôsobom pribrzdíš, zatrúbiš, zakýveš, pridáš. A si v Kosove. To len my sme zastavili.
Kosovo ako krajina je krásna a preto nasleduje krátka sekvencia toho najlepšieho, čo vám môže ponúknuť.
Tu, napríklad, Ilija a traktor.
Dobre, druhý pokus. Dajte mi ešte jednu šancu.
Tu pivo a pivo.
A teraz vážne. Kosovské hory sa podobajú na Čiernu Horu, čo ani neprekvapuje, keďže spolu susedia.
Rugova Canyon. Spomenul som si na Pieniny a Winnetoua. Na oboje naraz.
Posledný deň bol futbalový turnaj, ktorý sme skoro aj vyhrali. Opäť v správnej terminológii, po nepresvedčivom výkone v prvom polčase ma tréner posadil na lavičku a tam som už aj ostal. V skutočnosti tréner nebol, tak som sa ním stal ja, keď mi už nechceli dovoliť vyhrať. A vôbec, štvali ma. Vymýšľal som taktiku, hovoril som im "chlapi, budeme vychádzať zo zabezpečenej obrany" a oni na to úplne kašľali. Keby ma boli počúvali, mohli sme vyhrať.
Uskutočnil som svoj neúspešný pokus o cestu do Belehradu, ktorý je príliš komplikovaný nato, aby som ho tu opisoval. Prečítať si ho môžete tu. V tom istom aute ako do Albánska, len s Agnieszkou na Danicinom mieste sme sa cez Čiernu Horu vybrali na strastiplnú cestu do strednej Európy a hlavne Únie.
Že sú v Čiernej Hore hory som už spomínal, teraz ešte dodám, že chápem, prečo sa volá Čierna. Je čierna fest. Hlavne v noci. Prešli sme aj cez Bosnu, ale fotografie nie sú žiadne, lebo sme sa všetci ponáhľali. Ani zo Srbska nemám žiadne fotografie, poprvé preto, že sme ním šli v noci a podruhé preto, lebo som Srbov práve nemal veľmi rád, tak čo si tam mám čo fotiť.
Čiže Čierna Hora
Presne z tejto riečky sa za minútu stala besná horská riava práve v momente, keď som si v nej mierumilovne močil nohy. Vypustili priehradu.
Ani v Maďarsku som si nič nefotil. MAĎARSKO, chápete. Namiesto po dni a pol som sa po piatich dňoch ocitol doma. Vystískal som mamu, otca, kým sa prali veci navštívil som babku a kým schli, vyspal som sa. Ďalej Varšava.
Ale pred Varšavou krátky pohľad na Poprad City. Ako vznikol si môžete prečítať tu.
Čo povedať o Varšave tak, aby som neurazil niekoho, kto ju náhodou má rád? Proste sme si nesadli a ťažko z toho bude láska na celý život. Betónová ako Priština, ešte k tomu aj priveľká.
Má aj svoje seriózne city pozostávajúce z niekoľkých mrakodrapov, ale najvyššou budovou je stále Palác kultúry. Jednou z jeho výhod je, že je zo všetkých strán a vzdialeností rovnaký. Taký...temný a výhražný.
Dominanta.
Aby som ale nebol len negatívny, má Varšava aj svoje pekné miesta. Toto je napríklad kostol, pri ktorom som absolvoval stretnutie tretieho druhu s bezdomovcom. Je to vtipné, odporúčam.
...A Ján Pavol II.
Táto fotografia má dokazovať, že Varšave naozaj má aj svoje pekné miesta, napríklad tento veľký, čistý, upravený a úžasný park, ale už to tak býva, že ak si niekde nezvyknete, ani toto všetko spojené s priateľnejšími teplotami ako na Balkáne, sa vo vašich spomienkach Kosovu nepriblíži.
Varšava sa skončila, pobral som sa domov a Tatry ma už z diaľky vítali počasím, ktoré je také...výstižné. Furt presne opačné. Alebo rovnaké? V poslednom čase prší aj v lete aj v zime.
Niekde za Novým Targom
Aby sme to nejako pekne ukončili, opäť som v Krakove, čím sa uzatvára kruh aj článok. Krakov je nádherný. Včera napadol sneh a aj som sa chvíľu tešil, ale potom som zistil, že s ním prišla aj zima. V zmysle nízkych teplôt. Teraz sa musím teplejšie obliekať, nosiť čiapku a obúvať sa, keď idem na balkón. Mohol by som ten sneh napríklad z balkóna aj odhrnúť, ale toho si dosť užijem doma, tak načo sa siliť.
Na rozlúčku nie celkom hlavné krakovské námestie predvčerom
